Blog - Oblok

Tvrdou päsťou

2008-06-19T17:06:00.000-05:00

Bol to večer ako každý iný. Ale nie pre ňu. Bol to deň ako každý iný pre normálnych ľudí. Ona však je iná. Cíti sa iná. Cíti sa bezvýznamná, menejcenná, ničotná. Bojuje s tým pocitom. Ten pocit nie je dobrý. Pomôcť si však nevie. Pocit nie je burina zasadená v zemi. Nedá sa len tak vytrhnúť a zahodiť, neprestane existovať.
Normálni ľudia sú teraz večer v kruhu svojej rodiny. Sú po večeri, pozerajú televíziu, rozprávajú sa, niektorí možno išli spať. No sú spolu. Držia spolu, majú sa radi.

Mama si išla ľahnúť, sťažovala sa na únavu z roboty. Robotu má ťažkú a ešte aj doma jej má dosť.
Dala mame bozk na dobrú noc a zauvažovala, kde asi tvrdne tato. Nebolo veľa možností, kde by mohol byť. Iste je v jednej z dvoch krčiem, ktoré sú dole v dome. No vlastne ani nie. Ten bufet, kde čapujú, ten býva otvorený iba do ôsmej. A už je desať.

Striaslo ju od hnusu, keď si predstavila, že zase príde ožratý. Sedela v kuchyni za stolom nad otvoreným zošitom a pokúšala sa učiť. Nešlo to veľmi. Zloženie bunky sa jej prepletalo s myšlienkami a strachom z otcovho príchodu. No súčasne si želala, aby bol doma. Mal byť doma a mal spať. Rovnako ako mama. Veď ráno musí ísť do roboty. A ona do školy. Musí sa však ešte učiť. Bude písomka z biológie.

Počula, ako otvoril dvere. Bola napätá a plná obáv, ale istým spôsobom sa jej uľavilo. Obzrela sa, keď otváral kuchynské dvere a vrávoravo v nich zastal. Okamžite si všimla ten fialový tón perí. Mával ho vždy, vždy keď si vyslopal, keď bol "natelený" ako vravieva mama. Bol odporný s tým svojím fialovým rámikom na perách. Stál tam a niečo bľabotal. Nerozumela mu. On si pravdaže myslel, že sa vyjadruje zrozumiteľne. Vždy ho poburovalo, keď mu nerozumeli, keď sa vždy znova pýtala "prosím"? Jazyk sa mu zauzľoval a rozčuľovalo ho to. Ani teraz mu nerozumela. Otočila sa k svojmu učeniu, ale nevnímala ho.

Mala zlý pocit, kopec obáv.
"Najlepšie, keby hneď zaľahol a zachrápal " myslela si.
Motal sa ešte niekde v chodbičke a potom vošiel do spálne. Počula zvuk spálňovej kľučky. Vyľakane čakala, či nezačne robiť krik s mamou. Načúvala. Chvíľu sa jej zdalo, že počuje nejaký hovor, potom zase nie. Priložila ucho na stenu. Predsa len zvuky, ale také čudné. Rozbehla sa k spálňovým dverám. Ozaj, zvuky boli odtiaľ. Osmelila sa a otvorila dvere.

Mama ležala, otec jednou rukou na ňu tlačil perinu, aby nemohla vstať a päsťou druhej ruky ju udieral do tváre. Perina tlmila jej stony. Ten hnusný kretén pokračoval v pästných dávkach i po zistení, že ho dcéra vidí. Tá sa však hneď rozbehla k nemu a s plačom ho odsotila.
"Prečo sa správaš ako sviniar?" vmietla mu otázku do opitého hnevom skriveného ksichtu.
Práve sa snažil získať stratenú rovnováhu a nedokázal súvisle prehovoriť.

Prehovorila mama s rozrazenou a napuchnutou perou.
"Chce kľúče od kurníka. Slopal v bufete, kým sa mu neminuli peniaze a potom mu tá suka nalievala, lebo jej sľúbil, že jej donesie kurence." hovorila s hnevom i plačom.
O kurence sa samozrejme starala mama, tato o ne ani nezavadil. Preto bola mama pobúrená a nechcela mu kľúče dať.

Medzitým sa už pozviechal a s hnevom v opitých očiach a zúrivou grimasou sa vrhol na dcéru, ktorej chcel vytmaviť neposlušnosť. Čo ho ona má čo sácať a kričať na neho? Chytil ju pod krk a začal škrtiť, pričom jej podrazil nohy. Lapala po dychu, snažila sa uvolniť jeho prsty, no nepomohlo. Mama sa spamätala a bezmyšlienkovite začala na neho útočiť zozadu. Vtedy povolil zovretie jej hrdla a narovnal sa. Opäť začal fakať mamu.
V dcére vzkypel hnev. Ani nevedela ako, rýchlo bola na nohách. Nerozmýšľala o riziku, musela konať okamžite. Vstúpila do nej akási zvláštna odvaha a sila. Odohralo sa to v okamihu.

Pristúpila k nemu a zdrapila ho za košeľu obidvomi rukami. Držiac ho za ten kus látky mávla s ním doľava, pustila ho a on letel izbou, kým nepristál tvárou na stene. Stena vedomá si svojej kvality statočne držala svoju pozíciu, nebola zvyknutá ustupovať len tak. Zostal na nej krvavý fľak, ktorý zbadala, keď sa otec od steny pomaly odliepal. Začal fňukať od bolesti alebo od otrasu? Keď zbadal svoju krv, rozľútostilo ho to a rozplakal sa.
"To je krásne! Dcéra bije svojich rodičov!" zaúpel od skrivodlivosti, ktorá sa mu stala a chvíľami poplakával ďalej. Ale alkoholická anestézia zrejme fungovala. Zvalil sa do postele v tých hnusných špinavých montérkach, v ktorých sedel v putike.

V ten večer si celou svojou mysľou uvedomila, aký chruňo je tento chlap, ktorého nazýva otcom. V podvedomí prechovávala k nemu rozporuplné city. Mala ho prirodzene rada ako dieťa rodiča. No čím bola staršia, tým viac nechutných zážitkov, čím bola rozhľadenejšia ako dospievala, tým viac vedela prehodnotiť jeho správanie a prekuknúť jeho podlé skutky. Rozum s citmi nekorešpondoval. City chceli, aby ho milovala, poslúchala, rozum jej vravel, že chrapúňa a sviňu nemôže mať rada, nebude počúvať jeho sprosté žvásty.
Hanbila sa za neho. Toľko trápnych situácií, do ktorých ju dostal, ktoré vyvolal, toľko hanby, ktorú zlízla od okolia, to sa nedalo len tak zabudnúť. Kopilo sa to na seba zo dňa na deň. Nenávidela ho. Ako je možné, že popri tej nenávisti bola v nej ešte aj láska? Nerozumela tomu. Občas premýšľala, či sa niekedy v budúcnosti aj u nej prejavia také hnusné vlastnosti, aké mal on, či niečo zlé podedila.

Nenávisť vyvolala nedávnu spomienku. Fuj, hnusná spomienka! Opäť raz ožratý ako doga sa zobudil zo svojho opileckého spánku a išiel na potrebu. Na záchod netrafil. Urobil to v chodbičke. Vyšťal sa na podlahu a vrátil sa do postele.
"Ale chvála Bohu, že šiel chrápať a nezačal robiť rutiku." pomyslela si, keď zaregistrovala, čo sa udialo. Zobrala kýbeľ, handru a s žalúdkom kdesi v hrdle odtránila jeho opitý moč a poumývala podlahu. Plakala pri tom. Zúrila, ale urobila to, chcela ušetriť mamu.

Hej, mama sa s ním chcela dávno rozviesť. Ale ona ju prosila, aby to nerobila. Vraj sa jej decká budú smiať, že nemá tata. Žili tak ďalej s alkoholikom. Keď mal triezve dni, dalo sa žiť. Keď mal dni v opojení, dalo sa existovať. Keď mal ožraté dni, muselo sa to nejako prežiť, vydržať. A potom zabudnúť, ak sa dalo.

Ach a tie drísty o úcte k rodičom. Vždy keď bol nadrátovaný, dožadoval sa jej.
"Decko si má vážiť rodiča! Rozumieš?"
" A to, že sa dobre učíš, to máš po mne! Za to mi máš byť vďačná!"
"Ja som vždy mal bunky na učenie, ale som nemal možnosti! Ty teraz máš. Tak budeš študovať, aj keby som si mal paprče po lakte zodrať!"

Vytvorila si taktiku. Taktika, ktorá ho mala odviesť od agresie voči mame. Bola to diskusia. Nie, skôr "diskusia". Diskutovala s ním, pýtala sa ho na názory, kým sa totálne neunavil a jeho opitú gebuľu neovládol spánok. Potom, keď stála nad ním, nad tým chrápajúcim telom rozvaleným na diváne v kuchyni, mala veľa, veľa krát chuť vybrať z kuchynského kredenca ten veľký nôž, ktorý používali pri zabíjačke. Predstavovala si, ako by ho bodla. Bodla by znova a potom ešte.

V svojich predstavách ho zabila mnoho krát. Bolo už konečne ticho, takže sa mohla pustiť do učenia. Bunka, základ života.
A ráno si bude musieť obliecť rolák, aby nebolo vidieť tie stopy od škrtenia.

"Povolanie"

2008-04-27T11:07:00.000-05:00

Prišla o päť minút neskôr. Myslela som, že nepríde vôbec. Nahodená bola ako pravá dáma. Nemyslela som, že štetka sa dokáže upraviť elegantne. Nemyslím jej "ohoz", lebo veď keď má prachy, tak si môže dovoliť eleganciu. Len som sa akosi mylne domnievala, že štetka je štetkou od svojej podstaty, že ich výrazné mejkapy zodpovedajú ich nevkusu adekvátnemu ich remeslu. Asi som sprostá alebo som zaspala dobu.

Zrejme outfit štetky musí byť taký, aký je. Keby takto stála pri ceste, vodiči by si mysleli, že dotyčná tam čaká objednaný taxík alebo manžela, ktorý o chvíľu príde pre svoju polovičku. Štetka teda musí vyzerať na prvý pohľad štetkovsky, aby nedošlo k omylu.

Nuž ale, keď raz niekto vykonáva povolanie štetky, nech na mňa nehrá teraz dámu. Nie som padnutá na hlavu. A nech sa mi nesnaží tlačiť kaleráby do hlavy, že sa o deti stará ako najlepšie vie. Ak sa o to pokúsi, rovno jej poviem, že na jej kecy nenaletím. Nezdá sa ani, že by chodila kanálmi, aby nestretla živú dušu alebo známeho. Sebavedomá je dosť, zdá sa.

Dámu na mňa nehrala. Ani dámu, ani druhý extrém, ktorého som sa tiež trocha bála. Nevedela by som zvládnuť, keby používala slovník, ako to vidno u štetiek v detektívkach. Bola tak akurát.
Všetko som jej to uverila, aj keď sa mi potom za chrbtom možno i smiala, ako ma dostala a tešila sa, aká je báječná herečka.

Študovala na Pedagogickej fakulte. V druhom ročníku otehotnela. On bol ženatý, deti skoro už dospelé. Vzťah s ňou ukončil, nechcel si komplikovať život. Ona sa nemohla vrátiť k rodičom, otec by ju bol zabil pre tú hanbu, čo uvalila na rodinu. Nad interrupciou neuvažovala. Školu najprv prerušila, ale akosi už vopred vedela, že to je koniec jej štúdia. Zohnala si privát, nejaké peniaze dostala od svojho bývalého plodného ženatého frajera. Raz za čas za ňou prišiel a prieniesol darček, strávil s ňou noc a nechal jej prachy. Celkom ako štetke, ktorej platia za sex. Uvažovala, že by sa mala zamestnať, aby získala akýsi status a nezávislosť. Ale vzdelanie z gymnázia nestačí, aby urobila dieru do sveta, alebo si mohla zapýtať plat.

Videla som, že sa snaží vysvetliť mi, čo ju primälo k tomuto „povolaniu“. Nevedela som to v rýchlosti posúdiť, počúvala som, aby mi nič neušlo.

Po každej návšteve svojho „partnera“ si viac a viac pripadala ako sexuálna pracovníčka. Keďže zamestnanie schopné ju živiť nenašla a ani partner sa nemienil angažovať pmôcť v tom, dostala nápad, na ktorý síce hrdá nie je, ale nie je jediná, ktorá s tým začala. Číry alibizmus! Áno, priznala, je to alibizmus, ale nechc e o tom tak uvažovať. Jednoducho si povedala, že aj to je práca. Práca, ktorá ju živí a celkom dobre. Teraz si už môže dovoliť všeličo. Čo to bol za život, keď svojmu decku nemohla kúpiť pomaranče, hračky, zákusok v cukrárni? Keď jej šatník bol stále ten istý, keď miesto karé musela kúpiť slovenskú točenú, keď si nemohla dopriať žiadnu kultúru a ani dovolenku ? Najhoršie bolo na začiatku. Posmeľovala sa tým, že každý začiatok je ťažký. Ale nestihla o tom veľmi rozmýšľať.

Zastalo pri nej auto a vodič ju posadil k sebe. Páčilo sa mu, aká je ostýchavá. Podľa všetkého, na kupovanie sexu v tej lokalite bol zvyknutý. Zaviezol ju len kúsok za sídlisko na poľnú cestu. Mal so sebou uteráky, deku a rýchlo sa išlo na vec. Bála sa robiť drahoty, bála sa vôbec. Ani nevedela ako, bola celkom vyzlečená a len si želala, aby chlap nebol nejaký násilník.

Páčila sa mu a chodil si po ňu vždy, keď „slúžila“. Doma to tak volala. Na stráženie decka zaobstarala vysokoškoláčku a „slúžila“ obdeň. Počas jednej šichty „obslúžila“ viacero zákazníkov. Zatiaľ mala šťastie, neprihodilo sa nič zlé a zárobok je neskutočný. Musí myslieť na zadné kolieska. Keď bude syn väčší, možno s tým bude musieť prestať. Aby sa nedozvedel, aby nepochopil.

Po „službe“ mala vlastne dva dni pre svoje dieťa. Snažila sa prísť domov tak, aby si ešte dve hodiny mohla pospať. Potom sa venovala detským hrám, hoci bola unavená a občas pri hre zadriemala. Áno , stará sa. Deti sú tým najvzácnejším, čo máme. Aj keď sa občas sama pred sebou hanbí, že bola zúfalá a nešťastná, keď sa stala slobodnou matkou a nemohla sa rodičom ukázať na oči.

A strach? Áno, má strach, lebo starosta sa vyhráža, že urobia poriadky a na Panónskej budú časté policajné hliadky. Bude musieť "šľapať" cestu oveľa dalej, vo vyľudnenejšej lokalite. Hlupák, ako keby mu to nemohlo byť jedno. Zato Maďarské prostitútky sa môžu legálne zaregistrovať a získať živnosť. Štát si od toho sľubuje zvýšený príjem na daniach. Možno si prenajme byt niekde na inom sídlisku a "robiť" bude tam.

P.S. Keď tento prípad trocha strávim, možno o tom ešte niečo napíšem. Ale neviem, zatiaľ mám tráviace ťažkosti. Nina

Sestra

2008-02-05T11:35:00.001-06:00

Rozmýšľali ste aj vy niekedy o tom, ako žena vstúpi do rádu? Lebo muža k tomu možno vedie niečo iné, muži rozmýšľajú trochu inak ako ženy.
Kedysi to asi ani nebolo ľahké, ba neviem, či to vôbec bolo možné pred 89-tym rokom.
Výšku skončila za totality a potom pracovala v nejakom podniku. Normálna baba, chodila na služobky, zúčastňovala sa firemných akcií. Ostávala slobodná, nevedno, či mala nejaký románik, vzťah, ale za čas vstúpila do rádu. Taká ambiciózna energická ženská? Dáva to zmysel?

Nie, pekná nie je. Aspoň nie v tom zmysle, ako to chápu chlapi. Ale je toľko žien, ktoré krásou vôbec nevynikajú, a pritom majú rodiny, manželov. Tá krása a vzťahy s mužmi, to býva zrejme väčšinou prvou možnou príčinou, prečo odišli také baby z normálneho sveta do toho dobrovoľne uzavretého. Naozaj si nemyslím, že jedinou možnosťou v živote ženy je uloviť si chlapa alebo ak nie, tak sa uchýliť do kláštora. Ale nie každá to asi berie takto.

Veľmi málo viem o rádoch a živote v nich. Len čo som počula alebo čítala. Inak dúfam, že je to už inak, ako za čias Diderottovej Mníšky. Iste majú mnoho modlenia, odriekavania a rozjímania? Ale deň má 24 hodín. Áno, niektoré aj pracujú, resp. sú zamestnané, aby do rádu išli aj nejaké peniaze na živobytie. Iné pracujú v kláštore, zrejme vykonávajú bežné domáce práce, sú prospešné pre všetky svoje sestry.

Neviem si predstaviť, ako sa do pasivity rádu môže uchýliť žena, ktorá bola zvyknutá vydávať pokyny, príkazy, šéfovala v zodpovednom povolaní. A čo v ráde? Tam je predsa úplne podriadená situácii a tamojšiemu režimu. Alebo ak dotyčná pred vstupom do rádu žila normálnym životom, ak aspoň občas randila alebo ak bola aspoň normálna, ako zrazu ovláda svoje túžby a pocity? Vari každé ráno či pred večierkou hlcú prášky, lieky proti pocitom? Umŕtvujú nejako svoje túžby? Ako? Určite musia mať na to nejaké finty. Len samotný pobyt v nemotívujúcom prostredí predsa nestačí.

Mám pocit, že dotyčná podniká svojské úlety zo svojej reality do snového sveta, do sveta filmov. Vlastne som o tom presvedčená. Nejde o filmy s náboženskou tématikou, nejde o nejaké staré filmy, jedná sa o relatívne nové , o filmy plné sexu alebo násilia.

Niekedy si myslím, že je celkom zrelá ako kandidátka na sedenie u nás. Predstavujem si ju sediacu v kresle so zatvorenými očami. U mňa samozrejme. Bolo by to neprofesionálne, ale aj ja som len človek. Mala by som pár otázok, ale viem, nikdy sa toho nedožijem. Je to silná osobnosť. Má výdrž a zrejme aj dosť tvrdú náturu. Taká by terapiu odmietla, alebo dokonca by nebola ochotná o nej vôbec uvažovať alebo hovoriť. Ona by ani oči nezatvorila. Kontroluje sa v každej chvíli svojho života. Dokedy to vydrží?

Keď strácame

2007-11-23T16:27:00.000-06:00

Dnes bolo také celkom fajn počasie a cestou z práce ma napadlo, že som dávno nebola u tety a bolo by odo mňa pekné, keby som ju trochu vytiahla na vzduch. Moja cesta vedie okolo ich domu, tak som nezaváhala a hoci neplánovane a neohlásene, išla som na návštevu.

Sedela v obývačke a na stolíku mala rozložené oznamká. Už som také dosť dávno nevidela. Normálne pozdravy zo stužkovej. Len mi bolo čudné, že vyzerajú všetky rovnako. Pôvodne som si myslela, že spomína na niektorých svojich bývalých žiakov. Nie, fakt to bolo všetko z jednej triedy.
Tá trieda bude mať zajtra stužkovú. A oznamká? No jasne, iste ešte nejaké pribudnú v pondelok, keď to fakt bude pozdrav zo stužkovej.

-Áno, jasne, kofolu si dám, aj keksíky, kým sa vychystáš na prechádzku. -
A popri tom som si obzerala cudzie tváre dievčat a chalanov na fotkách, ktorí onedlho budú komusi dokazovať, že sú už dospelí, že dokážu vybŕdnuť zo šľamastiky vlastnými silami. Teraz sú tie mladé kočky ale aj chalani ešte veselí, pojašení, bezstarostní. Ešte je to pre nich ďaleko, nepredstaviteľne ďaleko na to, aby strúhali vážne tváre, aby sa zamýšľali nad vážnymi vecami, nad budúcnosťou, nad tým, čo im dala škola, nad tým, že by mali byť komusi vďační za to všetko...

Napriek tomu to tak nie je. Vidím to, keď čítam venovania na oznamkách. Ach, niektoré sú fakt úžasné, nečudujem sa tete, že bola nad nimi rozcitlivená, dojatá.
- Mojej najobľúbenejšej pani profesorke (kamarátke) venuje zo srdca Paťa -
- pani profesorke XXX, dúfam, že nezabudnete. Vaša Lucia. (Ja nezabudnem)-
- Najlepšej profesorke s láskou venuje Jana-
-pani profesorke XXX, s ktorou sme si užili tak veľa zábavy. Kaja-
-Ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili. Laco-
-Hodiny s Vami boli tie najlepšie v škole :) Lukáš-
.
.
-p.p. XXX, máme šťastie, že Vás máme :) Nesklamem (a nakreslené srdiečko) Mišo-
-na pamiatku mojej najmilšej p.p.XXX venuje Peťo-

Keď žiaci odchádzajú zo školy, keď si uvedomujú nevratnosť súčasného stavu, vtedy sa v nich čosi zmení. A zrazu zistia, že strácajú Niečo, Niekoho. A je tam aj ľútosť za starými časmi, ktoré sa nevrátia, ktoré prežili s niekym pri práci, povinnostiach, švande neuvažujúc o vzťahoch do hĺbky. Vždy, keď strácame, zisťujeme, čo sme naozaj mali. Ľudia sú už takí.

Strácajú aj učitelia, keď im odchádzajú milí žiaci? Tí, ktorých denodenne poučovali, radili im, karhali ich, hladkali a chválili, ktorých okresávali a "jedného dňa" vidia pred sebou svojich žiakov, o ktorých vedia, že z nich už teraz sú Ľudia a raz to budú schopní odborníci?

Citlivý pedagogický prístup

2007-09-15T16:28:00.000-05:00

Vždy máva trocha trému, keď má vojsť do triedy po dlhšom čase, po návrate z PNky alebo po prázdninách. Po prázdninách je to úplne najhoršie. Dlhý čas bez školy a bez toho života tam ju vždy nejako zmení. Ako keby sa stala plachou, ako keby jej sebadôvery bolo akosi menej, ako keby zabudla komunikovať, ako keby zabudla myslieť. Vnútorná triaška a pocit neistoty ju sprevádza až po katedru. Nemá rada tie šacujúce zvedavé pohľady, hoci to pokladá za celkom normálne.

Tentokrát nemala trému. Nevedno prečo, ale nemala. Tešila sa na nich, špeciálne na týchto maturantov. Mala ich rada a cítila, že aj oni majú radi ju. Ten predchádzajúci rok to akosi zamiešal. Začala v ich triede učiť ďalší predmet a tam niekde sa to stalo. Snažila sa veľmi. Inak to ani nejde, keď vystriedate iného učiteľa. Musíte sa snažiť nahradiť ho rovnocenne, alebo ešte lepšie, nahradiť ho lepšie. Zo začiatku bola trocha nesvoja, či chápu, či na ňu nešomrú. Ale vkladala sa do učenia úplne. Zabúdala pritom na pocit neistoty, obavy z toho, ako ju berú, či si na ňu zvyknú aj v tomto predmete, keď už boli zvyknutí na kohosi iného. A decká v tomto veku sú maximalisti. Maximalisti v nárokoch na učiteľa, vlastne celkovo maximalisti v nárokoch na dospelých. Ale zadarilo sa jej. Po nie dlhom čase sa k nej dostali reči. To viete, decká si z triedy do triedy idú pokecať, poohovárať i povychvaľovať sa a občas si dokonca i zošity otvoria a porovnávajú, ako učivo vysvetlil ich profák a ako ten druhý v inej triede. A začínajú fungovať tamtamy. Vlastne sa to dozvedela aj od ich triednej. Spokojnosť bola na obidvoch stranách.

Spokojnosť? Zvláštne slovo, asi odvodené od slova pokoj. Ale ako vystihuje situáciu? Väčšina študentov si pokoj vysvetľuje doslovne. Neotravovať, nechať spať, nechať robiť čokoľvek... to je k spokonosti. Títo boli trocha iní. Učarovalo im jej nadšenie pri výklade. Vysvetlila vždy všetko, na čo sa opýtali, ba i viac, keď videla záujem. Páčilo sa im, že sa snaží, aby rozumeli, ale ešte viac oceňovali občasnú srandu na hodine. A ona ich mala stále radšej. A občas im odpustila písomku, občas zase skúšanie, občas posunula termín písomky na neskôr. Keď za ňou prišli aj mimo hodín, keď jej začali posielať reťazáky v mailoch, keď sa začali zdôverovať so svojimi plánmi, krivdami, uvedomila si, že ju fakt "berú". No kto by nebol rád? Navyše, keď sa jej dostalo ešte aj priameho ocenenia od ich triednej.

Sas raz napisala, že za všetko môže Murphy. Asi s ňou nemôžem teraz súhlasiť. V tomto prípade je Murphy nevinný ako ľalia. Môže za to .... Hm, hmm...menovite to povedať nemôžem. Tak poviem len to, že za to môže ľudská blbosť. Ľudská blbosť dokáže byť niekedy nekonečná. A hoci sa hovorí, že na všetkom zlom je aspoň trocha dobrého, v prípade ľudskej blbosti tiež súhlasiť nemôžem.

Ľudská blbosť je rodu ženského, ovca tiež a aj keď sa mi to vôbec nepáči, teraz to pasuje k tej riaditeľskej ženštine, ktorá na istom gymnáziu zmenila štvrtej A vyučujúcu v maturitnom ročníku týždeň po začiatku školského roka. Dôvody? Hahaha... Hovorí vám niečo úslovie "Rozdeľ a panuj!" ? Hm, v tomto prípade teda ruším tú ovcu, keďže pani riaditeľka je citlivá a nevinná asi ako Dr. Mengele!

Mám otázku alebo aj dve

2007-07-22T17:30:00.000-05:00

1) Čo urobí chlap, keď si kúpi auto?
2) čo urobí, keď sa mu narodí dieťa?

Keďže nepočujem vaše myšlienky, tak tuto, aha. Resumé

1) Keď si chlap kúpi auto, kúpi si aj knihu (kurz), aby sa naučil rozumieť mu.
2) Keď sa mu narodí dieťa, kúpi si fľašu vína (alebo viac fliaš) a ožerie sa do nemoty (pripadne i
s kamošmi)

Teraz už len tak voľne...

Keď už teda má auto doma, všetko má naštudované, pripravený fakt že super. Sadne doň, naštartuje ho, ide s ním, počúva s pýchou, ako motor zareve a ďalej s úľubou počúva, ako pradie. Dôjde domov celý zasnívaný a pochvaľuje aj rev aj pradenie. Krásne!

Keď už je bábo doma, nemá nič naštudované, hľadí na toho malého tvora ako na Marťana a nerozumie ani zbla. Manželka mu ho pripraví do kočíka, on teda vyštartuje a keď bábo začne revať, najradšej by si do uší strčil štuple a hanbí sa pred ostatnými, že má v kočíku krikľúňa. Doletí domov späť celý nasr...., že decko reve, už ho nebude kočíkovať.

Tátošíka ide vypulírovať okamžite, ako dôjde na parkovisko, lebo kapotu má zasr..ú od kdejakej hávede, ktorú cestou stretli. Na výsosť spokojný s celým výberom kvalitnej autokozmetiky - radšej viac ako menej, aby bolo k dispozícii. Čo by neurobil pre svojho miláčika?

Keď má prebaliť bábo, zdvíha sa mu žalúdok z toho, čo vidí v pamperskách. Horko ťažko ho umyje a dúfa, že sa nepototo ďalších 24 hodín. Na detskú kozmetiku pozerá ako vyoraná myš, načo je to všetko?

Bola som navštíviť kamarátku, ktorej sa narodilo dieťatko. Niektoré skutočnosti som si všimla sama (tie tu nespomínam) a niektoré som si vypočula.

Koniec sveta?

2007-07-20T09:42:00.000-05:00

Piatok poobede, trištvrte na päť, teplomer na balkóne ukazuje 48° pri zatiahnutých roletách. Môžme sa pripojiť k saharským štátom. Veď aj ekonomiku máme podobne trafenú.

Bolí ma hlava. Už tretí deň. Od včera mám zapálené oko. Zrejme od ventilátora. Nechávala som sa ním osviežovať pri práci celý deň. Viem, nie je to správne, ale tieto horúčavy tiež správne nie sú a ničia ma.

Vážne začnem rozmýšľať, že sa zdekujem do niektorého severského štátu. Aspoň základy švédštiny alebo.. nie, fínčina je asi ako maďarčina, to by som sa v živote nenaučila. Ale zase Fíni majú peknú hudbu. Nevadí, hudba sa dá počúvať všade. Začnem s výčbou švédštiny. Neviete o nejakom kurze?

Idem pozatvárať všetky okná, stiahnuť žalúzie a idem si ľahnúť. Ak je toto koniec sveta, tak nech zomriem v posteli.

Arabelin prsteň

2007-06-02T14:32:00.000-05:00

Malo to byť bezproblémové stretnutie, venované pokecu a zábave, uvoľneniu od starostí bežného dňa. Ale nebolo. Ja som sa na to stretko tak tešila :( Ani neviem, ktorá z nich o tom začala. Ale veď to je jedno. Obidve sú učiteľky do špiku kostí, takže keď jedna o tom začne, tá druhá ani nevie, že sa tiež pridala. Škola sa im dostala do krvného obehu.

Vrátila som sa domov pred chvíľou a rozmýšľam nad vecami, ktoré som si vypočula. Nič z toho ma fakt nenadchlo a mohla by som byť rada, že mňa sa veci priamo netýkajú. Ale týkajú sa, týkajú sa v podstate všetkých. Ale problém je komplexný, nedá sa riešiť len z jedného aspektu. Nechceme vidieť súvislosti? Nechceme si ich pripustiť? Chceme, aby to vyriešil kúzelník?

Viera mala ešte v živej pamäti rodičko a všetko, čo nasledovalo potom. Ťažko sa jej to hovorilo, predsa len ja nie som učiteľka a nevidím do problémov tak. Bála sa, či jej to vôbec uverím. (Bála sa, lebo jeden jej kamarátsky vzťah už celkom zlyhal práve kvôli škole).

V tej triede všetci ťahajú za jeden povraz. Samozrejme len keď ide o neučenie a písomky. Majú tam zopár takých šašov, ktorí vám celkom nenápadne dokážu nabúrať hodinu. Kecami samozrejme. A zvyšok triedy im drukuje. Vedia totiž, že keď učiteľa zabavia nejakým spôsobom, nepreberie sa učivo, nebude písomka, nebude sa skúšať. Učiva je veľa, plán treba plniť, tak na ďalšej hodine doháňaš učivo a neskúšaš. Vysvetľuješ, dávajú ti stupídne otázky zas len preto, aby zdržiavali. Smejú sa, ale od radosti, že to funguje, že dotyčný mal odvahu stupiditu vysloviť nahlas. Majú šou. Súdržnosť nadovšetko!

Ohlásiš písomku, nenaučia sa. Veď keď ju budú mať zle všetci, nebude to ich vina. Tak načo sa učiť? Keď ju budú mať zle všetci, treba ju zrušiť. Z tohto predmetu v triede nejde maturovať nikto. Tak načo sa to učiť? Opravíš písomku, trvá ti to štyri hodiny. Zamýšľaš sa, čo si urobila zle. Kde si urobila chybu? Vysvetlila si to zle? Pokúšaš sa znova. Chceš ich zapojiť do výkladu. Keby dávali pozor, rozmýšľali, vedeli by hneď čo je nezrozumiteľné, čo nechápu, mohli by sa hneď spýtať. Ale načo? Učiť sa je zbytočné! V škole sa treba hrať, v škole sa treba baviť. Veď škola hrou! (To, že tento slogan si v hlavách pokrútili, je vedľajšie. Tú „školu hrou“ si zamenili so zábavou iného rangu. )

Oni predsa vedia, že učiť sa netreba. Kedy by sa potom venovali naozaj „zaujímavým“ veciam v televízii? Načo si hlavu zaťažovať nejakým učivom? Treba si tam nechať miesto na iné veci. Dôležitejšie. Treba predsa ovládať všetky mená, všetky citácie a situácie z reality šou, rebríčky hitparád, čo nového v šoubiznise, čo Desperado, čo Marianna Ďurianová, čo Honzík, čo Bailando, čo bolo v Prisonbreak... a navyše dnes sa nenosí UČIŤ SA. Dnes sa nosí buď neučiť sa a aj tak vedieť, alebo sa neučiť a srať na to. Tá prvá časť vety je síce záhadou, ktorú vysvetľujú svojou genialitou. Dotyčný sa to vôbec neučí, ale vie, lebo je génius, lebo má na to bunky, lebo ...medveď! A tak prečo chceť niečo nenaučiteľné od ostatných? Veď aj v telke, aj rozhlase, aj všade sa hovorí, aké to majú dnes ťažké, že sú preťažení, že v škole sa treba hrať, že naše školstvo je nanič, že učiva je veľa, že blablabla...

Problém je v tom, že tieto reči sa vedú na nesprávnych miestach, na nesprávnych fórach. Je to úplne formálne, nezmyselné upozorňovanie na problémy, nič sa tým nerieši, je to len mlátenie prázdnej slamy. Miesto toho, aby sa odborníci už konečne po dlhých rokoch dohodli na poriadnej reforme školského systému, obsahu školovania, metódach a náväznosti jednotlivých stupňov škôl, tak sa len občas do éteru pustí správička o pretrvávajúcich problémoch, o tom, aké to je nahovno a že by bolo niečo treba robiť. A je to! Nikomu sa nechce rozpletať toto zauzlené klbko. Najmä nie kompetentným.

Nové maturity? Učiteľov dobre popreháňali po desiatkach školení. Vypočuli si množstvá fráz rôznych pánov „odborníkov“ s teplými miestečkami na ŠPÚ, kydy, ktoré si fakt mohli odpustiť, lebo všetci, čo učia, vedia... Nové maturity, knihy staré, predpotopné, ešte pomaly naši rodičia sa z nich učili. Ako to ide dokopy? Ako to ide dokopy so starými cieľmi nášho vzdelávania? Množstvo učiva máte predpísané, teoreticky máte právo niečo z toho vyhodiť, ale príde inšpekcia, ste v háji... Alebo si mrknite otázky k príjímačkám na niektoré VŠ. Veď v mnohých prípadoch – právo, medina, architektúra, masmediálka atď - sú tam veci, ktoré sa na gympli absolútne neučia. A vy ich máte na tie prijímačky pripraviť. Školy sa hodnotia aj podľa množstva uchádzačov prijatých na VŠ.

- Ale celkovo to ide dole vodou. Po tohtoročných nemôžeš chcieť to, čo zvládali tí pred tromi rokmi, poťažne i skôr. – zakončila svoj monológ nešťastná Viera.

- A bohužiaľ vieš, že nasledujúci rok to bude ešte o čosi horšie.- doložila Jana, ktorá súhlasne prikyvovala, hoci je každá z inej školy.

- Učím syna svojej kolegyne. Vždy jej navraví, že ho hrozne bolí hlava, nemôže ísť do školy. Samozrejme je vtedy písomka. Jeho prospech je katastrofálny. Mame tvrdí, že má slabú pamäť, že všetko vždy zabudne. Je to totálna blbosť. Nech sa len pozrie na neho, ako narába s mobilom. Keby to bolo s jeho pamäťou také biedne, nebol by taký mobilový virtuóz. Je to prešibaný hnilobák, ktorý využíva a zneužíva kolegov svojej matky. Príde ti na doučovanie a máš mu naliať do makovice. Lebo podľa neho stačí, že na tom doučovaní bol. Tým to hasne. Ak nenapíše písomku, ako si ho to ty naučila? Úlohu snáď neurobil ani raz, ale o tom už aj škoda hovoriť.- zakončila Jana rezignovane.

Vypočula som si i rôzne historky na dokreslenie a lepšie pochopenie situácie. Môžem povedať len „Vďaka Bohu, že mám úplne iné povolanie!“ Čím viac nad ich problémom rozmýšľam, tým viac sa mi vidí, že to nie je ich problém, ale problém celej spoločnosti. Že sa neadekvátne k nemu vyjadrujú laici, že masmédiá majú maximálne laický a navyše bulvárny prístup a prístup zodpovedných, platených odborníkov je o ničom. Samozvaných "odborníkov" je v tomto sektore až nad mieru. Každý blbec si myslí, že keď chodil do školy, vie o čom to je, v čom je problém, že by vedel všetkým ukázať, ako to treba. Že sa tu na veky vekov zabetónoval debilný status, s ktorým sa nehne, lebo nie je ochota a že sa celý systém niekam do priepasti rúca. Je mi ich ľúto. Toto nevyrieši jeden človek, ani skupinka ľudí. Toto nevyrieši ani David Copperfield! Na to treba zázračný prsteň!!!

Psycho

2007-04-05T14:29:00.000-05:00

Chodila som ju občas navštíviť na oddelenie. Nie nadlho. Aj tak som to ledva stíhala. Z práce bolo treba zdrhnúť aspoň o trošku skôr, potom som sa zastavila v obchode kúpiť pre ňu niečo, čím som ju chcela potešiť. Apropó, potešiť.. ak sa to vôbec dá v tom stave, v ktorom som ju vídavala.

Prázdniny v samom začiatku, pár dní voľna síce užila, a potom veľký tresk - psychiatrické oddelenie. - Do prdele!-, keď som sa to dozvedela, povedala som to párkrát za sebou vyjavená ako sranda na kolečkách. Bol to jednoducho šok. Nerozumela som tomu, nechápala,čo sa s ňou stalo. Informácie som dostala strohé. Pomaly ani jej blízki nevedeli, ako sa to vyvŕbilo.

Vrátila sa z festivalu vyčerpaná a nevyspatá. Nič zvláštneho, veď to nie je o spaní. Ibaže ona sa vrátila úplne čudná. Nemohla spať ani keď už ležala v svojej posteli. Kto vie, čo sa udialo, ako na ňu zapôsobilo celé to prostredie i tráva, ktorú si tam šľahla prvýkrát v živote. Druhý deň zdrhla do mesta a neukázala sa doma celý večer, celú noc a vrátila sa až ďalší deň ráno o piatej, keď už jej matka šalela strachom a takmer zbuntošila policajtov. Z úryvkov jej rečí vyplynulo, že sa motala po meste kde kade a večer, resp. v noci sa nevedela už dostať domov pre pokročilú hodinu. Na Šafku sa stretla s partiou akýchsi chalanov, od ktorých si vypýtala vodu, pretože celý deň nič nepila ani nejedla. Okrem vody jej ponúkli aj čosi, s čím tiež nemala skúsenosti. Sklenená fajočka ponorená do vody, len si škluknúť ako z cigy. Myslela si, že jej to nič neurobí, veď čo, ani tá tráva s ňou nič neurobila.

Dala si dobré dva šľuky a pohoda, klídek, … Po chvíli zistila, že je riadne oťapená, ľahla by si aj na ulici. Vliekla sa s nimi pomaly mestom, vraj jej ukážu, odkiaľ chodí nočák. Sama v nočnom meste ešte takto nebola. Namiesto v nočáku skončila nakoniec s jedným z nich kdesi na Slavíne a tam prišla o to, čo už aj tak nechcela. Prvýkrát v živote. Potom sa predsalen dostala nejako domov.

Správala sa čudne. Rozprávala čudne, robila čudné veci. Rodičia to pripisovali jej nespávaniu. Nevedeli reálne posúdiť, odlíšiť zmenu správania z určitých osobných dôvodov alebo či v tom bolo čosi chorobné. Posúdiť to mali lekári. Obvoďáčka sa nezaťažovala, dala papier s doporučením do nemocnice. S psycho doktormi bežne nemávame skúsenosti, takže si to neviem ani predstaviť.

Fuj, kto by mal rád nemocnice? Pôsobia tak odstrašujúco. Horko-ťažko som zvládla labyrint chodieb, zákrut, pavilónov a dostala som sa k správnym dverám. Zvonček, čudná sestrička, vyzerajúca ako Herkules a zdieľna asi ako sklerotický partizán. Nedozvedela som sa nič. Ani náznak záujmu z jej strany, aby slovkom poradila alebo aspoň povzbudila.

Bola som ako vyoraná myš, keď som ju uvidela.
-To snáď nie je možné! Ako to je možné? Čo sa to stalo? Je to vôbec ona? Čo je to s ňou?-kládla som si v duchu otázky, nezmestili sa mi do hlavy, padali kamsi na podlahu, vliekla som si ich za sebou, keď som sa k nej blížila. V podstate som sa čudovala, že ma spoznáva. Lebo ja som ju skoro nie. Sedela na posteli v tureckom sede a čudne pozerala po okolí akýmsi zakaleným pohľadom, ktorý akoby ani nebol jej. Usmiala sa, vedela, kto som, ale reč s ňou nebola. Pripadala som si, ako Gerda, ktorá našla svojho Kaya, ktorý spal čudným zmanipulovaným spánkom. Pomohla by tu slza? Ťažko.

Ďalší krát som ju našla v izbe pri stole, ako ju kŕmila iná pacientka. Nemala to robiť sestrička ? Pacientka jej totiž nalievala do ryže sprite. Nebola schopná sama sa najesť, neovládala si poriadne ani žuvacie svaly. Neskôr som sa dozvedela, že to bolo účinkom liekov, ktorými ju futrovali. Raz v nedeľu som sa tam stretla i s jej rodinou. Zúfalci uplakaní a bezbranní.. Neviem, fakt neviem, čo to vtedy s ňou bolo. Sedela na chodbe vedľa akejsi babky a cumľali tam spolu cukríky. Na nás všetkých pozerala prísnym pohľadom a nemala o nás záujem. Občas poodišla a zrazu zdvihla ukazovák a mame povedala

-Ešte neprišiel čas. Ešte som pre vás neposlala. – Pozerali sme jeden na druhého a bolo nám nanič.

Z toho všetkého sme nevedeli usúdiť, ktoré sú jej prejavy spôsobené účinkami liekov a ktoré jej ochorením.

Hlavne, keď teraz na to niekedy myslím. Pozerám na svoju kamošku a rozmýšľam o tom, či jej naozaj niečo bolo a naozaj ju tam liečili, vyliečili alebo či (ako ona vraví) to celé bolo len účinkom akejsi blbej drogy, ktorú jej dali tí pitomci v meste a potom ju napchávali novými drogami v nemocnici? Alebo či predsa len choroba bola a je možné, že sa niekedy opäť objavi? Zvláštne musia byť tie psychické ochorenia. Niečo sa vám odohráva v mozgu, nevidno do toho vôbec žiadnym rentgenom, žiadne sono nepomôže, ale nejako vás predsa len liečia. Ako ordinujú lieky? Mnohé lieky na psychické choroby majú veľké množstvo vedľajších účinkov. Ochromujú svaly, takže pacient nedokáže poriadne jesť, spomaľujú tráviace i vylučovacie pochody, menia myslenie, reč, menia človeka. Čítala som, že za totáča boli psychiatrické liečebne plné pacientov – ľudí nepohodlných
danému režimu. Nič jednoduchšie, ako nadopovať ich psychocukríkmi. A elektrošoky, aj tie boli účinné. Ešte sa to používa u nás. V zahraničí vraj už dávno nie.

O ľudskej duši (ani nie tak o ľudskej a ani nie o duši. možno o dákej špongii)

2007-02-12T04:30:00.000-06:00

Veľakrát som už rozmýšľala, kde asi v človeku sídli duša. Viem, dá sa namietať, že o jej skutočnej existencii dôkazy nemáme. Jasne, viem to. Ale aj tak. Duša alebo niečo v tom zmysle musi byť, predsa. Od zvierat sa nelíšime len veľkosťou a kapacitou mozgu. Možno je to niečo malilinké, nejaké mrňavé miestečko v mozgu, kde je jej sídlo. Raz dávno som síce čítala som nejaký článok, podľa ktorého sa istí ľudia domnievajú, že sídlo duše je v krvi, lebo keď tá z tela vytečie, duša zmizne a už jej niet . Mne sa to nepáči, ale je to v podstate jedno.

Ľudská duša je krehká a neuveriteľne zraniteľná. Bolo by oveľa lepšie, keby bola odolnejšia voči svetu, do ktorého sme sa narodili a ktorý sme si urobili takým tvrdým. Možno by sme potom žili oveľa kvalitnejšie. Niektorí žijeme ako automatické stroje, pachtíme sa za lepším životom, snažíme sa dobre zarábať, aby sme si mohli dopriať pár dní dovolenky niekde v luxuse, v exotike, chceme svoju dušu? ovlažiť príjemnými zážitkami, vlastnením príjemných vecí, najnovších vecí, trendových vecí, dobrých vecí. Proste žijeme len raz, tak duši i telu doprajeme. (Len nech sa v tých svojich úvahách nezamotám) Duša je kdesi v tele, a preto duši dopriavame cez telo. Veď ako inak by sa to k nej dostalo? A telo je tiež naše, tak prečo by sme nedopriali aj jemu? Veď nekradneme. Zarobíme si. Užime si. Dušu to pohladká. Pôžitkári!

Niektoré dušičky, na rozdiel od predchádzajúcich, sa orientujú na menej vecné, tovarové uspokojovanie. Predchádzajúci typ dušičiek je pre nich na smiech, alebo skôr na výsmech. Považujú ich za malomeštiakov. Tieto typy sa orientujú na duševné bohatstvo v pravom zmysle. Bystrosť ducha, umenie ducha, múdrosť ducha, prezieravosť, šikovnosť, vynaliezavosť a čojaviemčoešteducha? Majú neustálu potrebu dokazovať svoje kvality svojmu okoliu. O svojej výnimočnosti sú presvedčení, preto sa hlásia do Superstar, do Neviest pre milionára, do vedomostných súťaží. Nediskutujú o tom, čo to môže spraviť s ich egom, s ich poranenou dušičkou, keď príde výsmech pred publikom.Nielen čo sa týka ich „umenia, vedomostí“ ale aj ich hlúposti a neschopnosti sebakritického pohľadu.
Každý z nás "bol" niekedy v súkromí niečim úžasný, výnimočný. Pozeral sa na seba v zrkadle a cítil sa čarovný, spieval si v kúpeľni a cítil sa idolom popových scén, iný opravil poistku a cítil sa oporou rodiny, a tak... bla, bla. Ako to, že iní nevidia ten náš talent, výnimočnosť? Nedoceňujú nás. Možno preto, že aj oni sa cítia nedocenení. A tieto myšlienky nás možno sprevádzali celou pubertou.

Sú aj ďalšie odrody tohto dušičkového fenotypu. Sú to akísi egomaniacki buldoci, ktorí na masírovanie svojho ega potrebujú iných ľudí. Potrebujú ich znásilňovať a hovadiť.
Egomaniacky buldog sa s vami zo začiatku úplne normálne rozpráva, takže si ani nič nenormálne nevšimnete. Až časom... uvedomíte si, že dotyčný egomaniak striehne na vás, na vaše lapsusy, omyly, že začína zneužívať informácie, ktoré ste mu nepredvídavo odovzdali a vysmieva sa vám. Vyložene sa teší z vašich nedostatkov. Odôvodňuje to svojou vraj „úprimnosťou“, „pravdovravnosťou“. Pritom skutočnosť je takaá, že tým rastie jeho ego, masírujete mu svojimi lapsusmi jeho dušičku, porovnáva sa s vami, na pozadí vašich omylov vyznieva on úspešne, vy ste blbec. Jeho ego lieta, lietajú aj pokorujúce slová z jeho úst na vašu adresu. Čo na tom, že on narobil iné somariny? Podstatné je práve to, čo si teraz vybral on. Viete , že takto si dotyčný nezíska priateľov. Aj on to vie. Ale pokoriť vás, zhovadiť vás je silnejšie ako jeho túžba kamošiť sa. Keď tento človek ostáva sám, presviedča sám seba, že nikoho nepotrebuje. Presviedča seba, vás i okolie, že ľudia nestoja za nič. Že to je len sprostá a neschopná lúza, takže nie je o čo stáť. Že všetko sú len podrazáci, zhýralci, tupci, bla,bla, bla. Pravda je taká, že jemu sa každý radšej vyhne, aby sa nemusel od neho s hnusom odvracať, zapodievať sa jeho egomaniackymi maniermi a počúvať chvastúnske žvásty. Ak takýto egomaniak narazi na človeka, ktorý ho ešte nepozná, prisaje sa na neho ako kliešť a začne svoju akciu úplne rovnako, znova ako vždy. Vo svojej slepej zadubenosti a spokojnosti so sebou si nevšimne ani to, že ho prekukli, že si uvedomujú jeho úchylné správanie, chválenkárske reči . Príhody, ktoré medzi rečou porozpráva, tiež dodajú pár informácií o jeho úbohom charaktere. V konverzácii s druhým človekom mu vždy ide len a len o seba, ten druhý človek ho veľmi málo zaujíma, pokiaľ sa nezdôveruje s vecami, ktoré by mohol niekedy v budúcnosti použiť. Svojej predstavy sa vždy drží zubami nechtami a v podstate jediný dôvod, pre ktorý sa s niekym baví je, aby sa vyrozprával, aby mal poslucháča. Pretože aj odľud ako tento egomaniacky týpek potrebuje psychické podnety. V konečnom dôsledku aj posledný človek raz zistí, že nemá zmysel s ním strácať reč, čokoľvek mu chcieť vysvetľovať, lebo on sa nesnaží chápať, nechce počúvať. Poviete si, prečo by ste mali počúvať jeho choré žvásty, zlomyseľné ataky a jeho vystatovačné drísty. Odvrátite sa, aby ste sa nadýchli iného vzduchu ako toho otráveného jeho a jemu neostane nič iné, ako veci, ktorými sa obklopuje, do ktorých sa zamilováva (auto, počítač, porno...atď.) a zlá slina, ktorou vždy po niekom hodí, ak sa vyskytne príležitosť. Aj keď ste to pôvodne mysleli s dotyčným dobre, ľutovali ste ho, že je sám ako prst, nahovárali ste si, že predsa nik nemôže byť úplne zlý, vzdáte to nakoniec, lebo je to nad ľudské sily.

A čo ďalej? Najlepšie vôbec nič. Nevšímať si, ignorovať, nevidieť, nepočuť. Čokoľvek iné by ste urobili, mohol by egomaniak opäť zneužiť nejakým spôsobom proti vám. A egomaniacka zrudička sa vo svojej obmedzenosti opäť raz utvrdí v tom, že ľudia sú svine, že sa neoplatí s nimi zahadzovať, lebo aj tak nik nepochopí jeho výnimočnosť, takže sa v svojej ulite rozpráva sám so svojim milovaným vnútrom, nudí sa na smrť, spomína a prikrášľuje si chvíle, ktoré ako tak prežil ako ľudská bytosť , napcháva sa liekmi proti depresii, ktorá sa ho zmocnila už dávno a stala sa jeho nedeliteľnou súčasťou a neželanou sprievodkyňou po jeho osamotenej púti životom.

Blcha v kožuchu

2007-01-16T04:50:00.000-06:00

V kancelárii sedia viaceri, jedna z nich je stará dievka. No čo už len môže byť na takej zaujímavé, povie si niekto. Veď vzhľadovo je v mínuse. Územčistá, rozložitá, nožiská ako piliere pod obrovskou zadnicou.
Jej účes je vlastne neúčes. Len narastené vlasy, vždy zostrihané na chlapa, svietiace šedinami. Ale nedávno nastala zmena. Prišla do práce s prelivom. Tmavý preliv a medový úsmev... prišla vysmiata, vytešená zo zmeny, ktorú so sebou urobila. Všetci jej zmenu pochválili a tajne si želali, aby v zmenách pokračovala a aby naštartovala i zmeny osobnostné, charakterové.

Tvár má ako okrúhlu mincu a dve malé prasačie očká živo blúdia sem a tam. Striehnu. Striehne, lebo musí o všetkom vedieť. Má právo na informácie. A potom splieta. Aj svoj zošitík má, v ktorom má všetko poznamenané. Kedy aká schôdza, kedy aké školenie. A termíny má nielen poznačené, ale ich aj vie. Nie ako my ostatní. Kto by si to dražal v hlave? Poznačíme na dáky kúsok papiera, ktorý vzápätí stratíme. Ona nikdy na žiadnu schôdzu nezabudla, ale nepripomenula nikomu. Vždy prvá sedí pri schôdzovacom stole a všetko píše, píše, píše... ona má porady rada i šéfstvo má v obľube. Najviac prikyvuje vtedy, keď nám pracovníkom vedenie prizvukuje potrebu ustavičnej kreativity, iniciatívy a disciplíny. S pochopením a vážnym chápavým výrazom sa vždy pozerá na šéfku, že veru hej, presne toto treba.

Do práce vždy chodi načas, ale vždy prvá metie domov, výnimku pripustí len málokedy. Ale zato stôl vždy zanechá uprataný, v kontraste so všetkými ostatnými - bordelárskymi tvorivcami. Pracovala, pracovala, a efekt...? Ale šéfka tú jej poriadkumilovnosť vie oceniť.
V tomto povolaní sa ale žiada kreativita, tvorivosť, nápady, fantázia a srdce. Keby mala za každú z týchto vlastností dostať po bodíku, veru by zostala s čistým kontom. Musí si to isto uvedomovať aj ona, pretože to vidí každý. Každý okrem šéfky. Plagiátorstvo to je jej parketa. Odkukať, okopírovať, prebrať... to robiť dokáže, ale musíte jej to vtlačiť do palice. Presne bod po bode a po lopate vysvetliť, o čo ide a ako to treba. (Ale nesmie to byť počítač.) Potom s potešenín fachá a je na seba poriadne hrdá. Stále v tej istej koľajnici. Všetci sme mali befel od začiatku jej pomáhať prekonať počiatočné obtiaže. No nik nerátal s tým, že obtiaže budú trvať tak dlho. Čakalo sa, že sama sa tvorivo zapojí do procesu, ale na to má ona pramálo odvahy a ešte menej predstavivosti. Alebo to je taký začiatok s koncom v nedozerne....

S novou technikou si fakt netyká. Posadiť ju k počítaču by mohol len ten najväčší hochštapler alebo flegmatik. Našťastie v jej náplni počítač nefiguruje na prvom mieste. Ale ostatným tečú nervy, keď sa rozhodne s tým aparátom pracovať. Ak si za svoju obeť vyhliadne ktoréhokoľvek z kolegov, aby s ním vykonzultovala všetky "muchy" toho čudného aparátu, aby jej opravil, upravil, poradil, môže sa rozlúčiť s kľudným pracovným prostredím. Vždy si však takticky volí niekoho iného. Väčšinou žiada zodpovedať svoje otázky typu: "A toto tu mám čo?" A pretože opytovaný nemá RTG pohľad, musí prísť k nej a na mieste zistiť, o čo ide, "či chce uložiť zmeny" pred iksnutím súboru, alebo naopak, treba prísť otvoriť súbor, pretože stále ešte nevie urobiť klik, klik myškou a mnoho ďalších podobných drobností, napriek tomu, že absolvovala akési školenia ohľadom práce na PC. O malú chvíľu sa zase dožaduje pomoci s odrážkami alebo nastavením číslovania. Ale zato počítač mať musí na svojom, i keby neviemčo... hoc len ako dekoráciu svojho pracovného miesta.

Ak je ona v miestnosti, nemôže hrať žiadna hudba, pretože sa vraj nemôže sústrediť. (Alebo skôr by
jej uniklo, komu čo kto hovorí). Ak jej niečo hovoríte alebo sa pýtate, jej prvá reakcia je "Čo?" Toto frekventované slovo používa automaticky ako poistku, ktorou získava čas
na odpoveď. Vy musíte zopakovať svoju otázku, ale v podstate už aj kašlete na jej odpoveď, keď ustavične počujete "čo?". ( Keď som bola malá, mama ma sfúkla, keďsom takto položila otázku).

A keď ona niečo hovorí, vysvetľuje, vždy používa ako argument alebo vysvetlenie "lebo To" a už nepokračuje. Jej magické "lebo To" znamená, vysvetlite si sami! "Úžasné" s ňou diskutovať, fakt.

Neznášam ľudí, ktorí si nedokážu priznať, že v niečom nie sú dobrí, že niečo nevedia alebo nedokážu. Tá striga patrí medzi takých. Okolkuje so všetkým, tvári sa , mudruje s tými svojimi obľúbenými "lebo To" a "čo?" a vlastne nikdy nenavrhne nič prijateľné, vhodné alebo správne, akurát že tým pripečeným mudrovaním ostatných zavádza a zdržiava. Keby sa nepracovalo tímovo a bola by odkázaná sama na seba, dávno by bolo jasné i natvrdlému vedeniu, že je to blcha v kožuchu.

Údajne o tom aj vedia, ale ťažko im je priznať si, že prijatie tejto osoby bol fatálny omyl. Predstava, že stará dievka bude zažratá do roboty, že nebude chýbať, že nebude mať choré deti, že bude pracovať za dvoch, že bude nenáročná, že je skúsená, že bude zostávať v práci
i po pracovnej dobe, že je skromná a ďalšie bla, bla, bla boli maximálne naivné. Boli to len kecy, kecy, ktorými sa uspokojovala šéfka, keď prijímala do zamestnania túto príbuznú svojho bratranca.

"Chlap jak sa patrí "

2006-12-17T18:25:00.000-06:00

Otočil sa a nechal ju tam ležať. Ešte stále bola trocha mimo, ešte stále v nej
doznieval malý kolibrík. Sadol si na okraj postele pohľadala cigaretu vo vrecku nohavíc,
ktoré sa váľali na zemi. Zapaľovač asi niekde zabudol.

-Kua, potrebujem žváro. -  pomyslel si. Zrazu v tme škrtla zápalka. Pripálil si a slastne potiahol.
-Balada, takéto čosi. Ako keby počula moju myšlienku.. - Ľahol si a povystieral údy po   predchádzajúcej fyzickej záťaži.
-Dúfam, že nezačne s tými babskými rečičkami o láske - napadlo mu.
-Hmm? Čo nič nevravíš?-
-A čo mám? Nechce sa mi - zamrmlala ona.
-Divné od baby, nechce sa jej hovoriť po sexe, ani túliť.
-Daj si pivo, je chladené - podáva mu spoza chrbta fľašu oroseného a otvarák.
-Ejha, to je tuším sen?- usmieva sa popod fúzy. Dal si poriadny hlt a odgrgol si. Ona sa zasmiala.
-Kua, čo je to za nezvyčajná baba? Veď sa správa ako môj kamoš - čudoval sa.
-Pozri si správy zatiaľ, donesiem niečo pod zub- a odkráčala ladnou chôdzou do kuchyne. Po   správach, chvíľu potom, ako začal šport, položila mu na brucho tácičku s nakrájanou voňavou   klobásou. To nemalo chybu.
-Ako hral Slovan? - pýtala sa. Povedal začudovane výsledok zápasu a kútikom oka ju sledoval,   ako ona sleduje dianie na obrazovke športových správ.
-Teba zaujíma futbal? Odkedy sa baby starajú do chlapského športu? - čudoval sa.
-Mňa to baví od malička. Otec bol trénerom dorastu. Bavia ma skoro všetky športy.
-Kua, to som na dobrú babu natrafil. V posteli jak sa patrí a teraz jak chlap, kamarát. Šak s takou
  bych sa nedbal aj oženiť. S tou bych si mal čo povedať. Aj pekná je celkom.
-By si tuším nahradila aj kamoša - povedal je, ale vzápätí si pomyslel
-Jedna vec ti na rozdiel od neho chýba. Tá jeho pekná   tmavovlasá frajerka. A tej sa nemienim
  vzdať.

-Tak ahoj, ja ti niekedy zavolám!

Sesterstvo

2006-11-24T17:18:00.000-06:00

Sesterstvo - Ľuba

Ľubica otvorila oči, pozrela do okna. Zdalo sa jej, že je ešte zavčasu. Otočila sa pod teplou prikrývkou a zatvorila oči, ešte si pospí. Len čo to domyslela, budík sa rozdrnčal na celé kolo. Rýchlo sa posadila a hmatala po budíku niekde v polici pri nohách. S nadávkou ho zacapila. Opäť sa švacla do postele. Blbý život, blbá škola.. hnusné ranné vstávanie.

Otvorili sa dvere.
-Zvonil ti budík, počula si ho? Ľubka? - opýtal sa otec.
-Samozrejme, čo ťa do toho? Ešte mám čas.- Dvere sa zatvorili s hrmotom, nasratý otec čosi ešte zafrfotal a zmizol.
-Do riti s vami, debili hnusní! ozvalo sa z druhej postele. – V tejto vysratej famílii sa nedá ani vyspať - posťažovala sa Jena. Zúrivo sa prehodila ku stene.
Luba vedela, že už sa jej nepodarí zaspať. Tatko má dnes dovolenku, preto je doma, preto ju budí. Radšej sa vypariť. Radšej pôjde do tej blbej školy. Dvere skrine zavŕzgali.
Jena začala zúriť- Choď už do prdele, Lubáčik, dobre? Chcem sa vyspať!
-Strč sa! Nemala si prísť o tretej či pol štvrtej domov. Mohla si spať. Snáď ja pôjdem kvôli tebe do školy v pyžame? - ukrivdene sa ohradila voči staršej sestre.
-Si nechaj tie mravokárne ponaučenia pre toho svojho chrena, devka hnusná. A choď sa obliekať inde. Lebo po tebe hodím ten tvoj cengáč pojebaný!
-Serem na teba, ty pizda! Obliekať sa budem tu, je to aj moja izba. Ty keď si doliezla, robila si tu rámus ako vo dne. A na seba si velice citlivá, že ano, milostivá?
-Drž papuľu, ty larva a vypadni do riti! Ano? - škriekala Jena.
-Na tvoje prikazy sa môžem akurát tak vysrať ako aj na teba! zahučala Jene odo dverí.
Odišla do kúpeľne urobiť rannú hygienu. Keď sa vrátila, Jena už zase chrápala. Rýchlo sa namaľovala, pobrala do tašky pár vecí a rýchlo, bez raňajok vypadla.

Cigarety nahmatala už vo výťahu, vyšla z brány a zapálila si. Nebude sa naháňať za autobusom. Pôjde aj druhý. Ranná cigareta nalačno, ešte k tomu kvapka nervozity doma a teraz sa naháňať za autobusom? – Kurva, to je život! S takou vysratou kravou v jednej izbe!

Sesterstvo - Jena

- Prečo mi ten kľúč nefunguje? Sakra! Veď ho zlomím! – Rozhodla sa radšej zazvoniť. Lepšie pobudíť tú bandu, ako zlomiť kľúč. Cŕŕŕŕŕŕ... cŕŕŕŕŕŕ...! tak znova... Cŕŕŕŕŕŕ...!!!
- To trvalo, kým si sa dočmochtala! Fľochla sestre do ospalej tváre. Rýchlo sa šmykla dnu a tešila sa, že fotrovci spia. Ľuba zareagovala oneskorene – Spím asi, nie? Som ťa mala asi nechať drichmať na chodbe! Zaliezla chytro do svojej teplej postele a prikryla sa po bradu. Jena vošla do kúpeľne a pustila sprchu.
- Svine! Zas tečie iba studená voda! Svine svinské! Drkotajúc zubami zo seba splachovala ten nalepený hnus z celého dňa.
- Sakra, ak sa zobudí ten sprostý foter, doleze sem , že čo zas tú vodu púšťam. Fakt to hrozne hučí v tomto tichu.

V izbe bolo úplne tma. Nevidela ani na krok. Hlava sa jej krútila aj po studenej sprche.
Narazila do niečoho.
- Vysratá krava, zase nechala po zemi porozhadzované veci, večný nekonečný svoj bordel! Zažala veľké svetlo pri dverách. Ľuba sa zahniezdila a čosi zamrmlala. Nebolo jej rozumieť, tak srať na ňu.
Skontrolovala si stôl, stoličku, noťas na stole - zdá sa , že s vecami nehýbali. Lebo inak!
Navliekla si svoju voňavú pyžamu a šuchla sa do postele aj ona. Konečne vystretá, konečne v teple, konečne uvoľnenie. Zatvoriť oči a môcť tak spať a spať a spať naveky!

- Pre Boha, čo to je? Tá blbaňa nastavila budík? Je hrozne skoro-pomyslela si Jena.
- Ešteže to zaklapla! Zatvorila oči a ponárala sa do prerušených snov.
- Zvonil ti budík, počula si ho? Ľubka? – začula do sna otcov hlas.
- Samozrejme, čo ťa do toho? Ešte mám čas – vyštekol Ľubin hlas na otca. Trepnutie dverami a otcove nadávky na sprosté baby.
- Kurva, tu sa nedá existovať! Šepkalo jej slabé vedomie do snov. – Do riti s vami, debili hnusní! Nedá sa tu s vami existovať! Otočila sa ku stene a pokúsila sa znova nájsť stratenú nitku snov. Chvíľku sa to aj darilo. Potom sa hnusný vŕzgavý zvuk z hnusnej Ľubinej skrine zarýval do jej citlivých ušných bubienkov. Išlo ju uchytiť.
- Choď už do prdele, Lubáčik, dobre? Chcem sa vyspať!
- Strč sa! Nemala si prísť o tretej či pol štvrtej domov. Mohla si spať. Snáď ja pôjdem kvôli tebe do školy v pyžame?- neprestávala pindať tá premúdrená krava Luba.
- Koľkokrát si už ty ani nedošla v noci domov a mňa tu budeš vychovávať? Ty kokotka! Si nechaj tie mravokárne ponaučenia pre toho svojho chrena, devka hnusná. A choď sa obliekať inde.
- Serem na teba, ty pizda! Obliekať sa budem tu, je to aj moja izba. Ty keď si doliezla, robila si tu rámus ako vo dne. A na seba si velice citlivá, že ano, milostivá?
- Drž papuľu, ty larva a vypadni už do riti!
- Na tvoje prikazy sa môžem akurát tak vysrať ako aj na teba! odpinkla Ľuba.
Ale konečne sa kamsí do riti odtafárila tá idiotka a je zase ticho.

– Kurva, to je život! S takou vysratou kravou v jednej izbe!
Otočila sa smerom k oknu a lepšie sa prikryla. Dáko slabo kúria. Zatvorila oči a zaspávala. Musí sa vyspať, musí dobehnúť ten nedostatok spánku, lebo v noci musí byť svieža. V noci sa jej najlepšie robí. Najlepšie jej to myslí. Najlepšie nápady prichádzajú.

Nápoj lásky

2006-11-16T02:56:00.000-06:00

Tá bratislavská pomenená MHDčka je niečo katastrofálne. Všetky doterajšie informácie si môže strčiť za klobúk. Pomenili to úplne nemožne, zúrila v duchu, keď na zastávke študovala jednotlivé linky. Keď sa konečne usalašila na sedadle, začala sa obávať, že nestihne prísť načas. Zapudila obavy a vzápätí ju prepadla tréma. Ako na neho zapôsobí? Čo ak sa dáko strápni? Čo ak sa mu v skutočnosti vôbec nebude páčiť ? O možnosti, že on nevyhovie jej predstavám vôbec neuvažovala. Vedela predsa, že on je ten, pre ktorého je tu ona, o ňom snívala po nociach, kvôli nemu sa trepala ten kus cesty do Blavy.

Dosť nepríjemne sa jej kráčalo po Klariskej. Stará dlažba nie je pre tento druh topánok vhodná. Nohy sa jej vykrúcali, musela dávať pozor, aby nezakopla, aby krivo nestúpila, takže jej chôdza bola úplne pomalá. Bolo to v rozpore s tým, čo chcela. Chcela ísť rezko, svižne, veď čo ak čaká niekde pri podchode a už ju vyzerá? Ale nie. Veď nemá ako vedieť, z ktorého smeru príde.
Pred Dublinerom zastala, váhala, či vojsť alebo to zabaliť. Vošla dosť neisto a obzerala sa v prítmi pubu. Takéto prostredie veľmi v láske nemala, ale predsa je jedno, kde sa stretnú. Obzerala sa okolo seba, známa tvár z fotky nikde. Tak sa muselo niečo stať. Tvrdil, že tam bude presne. Sadla si k voľnému stolu. Nebol to sice najlepší stôl, ale zato jediný voľný. Obsluha bola rýchla, úslužná čašníčka kmitala. Od okolitých stolov poškuľovali chlapi. Uvedomovala si, že ju hodnotia, šacujú. Aspoň mali čo. Vybrala mobil, chcela mu zavolať.

Vtom ho zbadala pri dverách. Určite to je on, veď ju jasne bodlo pri srdci. Úpenlivo k nemu vysielala pohľady, keď istým krokom pištoľníka vchádzal hlbšie do miestnosti. Áno, je to on. Napätie v jej tvári muselo byť veľavravné. Usmial sa na ňu a podišiel k stolu. Páčila sa mu, napätie z nej opadlo a opantala ju radosť. Pobozkal jej ruku a držiac ju i naďalej , sadal si vedľa nej. Potom znova tú ruku pozdvihol k svojej tvári a opierajúc sa o stôl, viackrát ju pobozkal. Pohľad, ktorým ju šacoval bol spaľujúci, bol plný prísľubov a radosti z nastávajúceho potešenia. Ospravedlnil sa za meškanie, nemohol si pomôcť, všade boli zápchy na cestách, nedalo sa. Posunul sa k nej bližšie, dotýkali sa stehnami. Ľavú ruku položil na operadlo za jej chrbát a priblížil svoju tvár k jej vlasom. Nadýchol sa a slastne jej šepol do ucha: „Presne takúto som si ťa želal. Takúto mladú, krásnu, dráždivú.“ Rozplývala sa v duchu. Kedy jej naposledy také čosi povedal manžel? „Ech, nemyslieť na neho!“ Oskar bol smädný a kývol na čašníčku. Vzápätí priniesla dve pivá. Hmm, veď ona pivo veľmi neľúbi, hovorila mu to v dákom rozhovore na nete. Ale teraz neprotestovala. Nebude predsa kaziť takú peknú chvíľu. V chvíľkach ticha medzi komplimentmi, ktoré jej strúhal, dokonca začala mať pocit, že jej to pivo zachutilo. Usmievala sa na neho a cítila sa úžasná, krásna, zamilovaná. Presne po takom čomsi stále túžila. Pozornosť, galantnosť, uznanie a ten sladký omamný pocit, ktorý sa jej zmocňoval pri každom jeho dotyku. Chytil ju okolo pliec a pritlačil sa k nej viac. Pohľady okolitých mužov už smerovali inam, nemusela sa hanbiť, mala tu svojho ochrancu. Ďalšie pivo do nej už nenaleje, odmietala ho. Objednal jej drink, sám ho vybral, nepýtal sa jej. Keď ho prieniesli, povedal, že má pre ňu nápoj lásky, aby ho milovala. Smiala sa. Smiala sa tak koketne, tak zvodne, že muselo na tom byť niečo pravdy. Zvádzala ho pohľadom, gestami, vysielala k nemu signály, ktoré nemohol nepochopiť. Nápoj lásky fungoval dokonale. Rozpaľoval ju. Bola v nálade, rozpálená a roztúžená. Ruka z jej pliec sa mu skĺzla poza jej chrbát. Šmátravo vošla pod svetrík. Zaklonila hlavu a zboku na neho s úsmevom pozerala. Pobozkal ju na ústa. Len krátko. Pošepol jej do ucha: „Pôjdeme inam!“

Išla s ním rada plná napätia a plná túžby. Cítila sa nebesky. Na ulici ich nikto nepoznal, anonymita i večerná tma im dovoľovala viac dôverností ako ulica znesie za bieleho dňa. Nevedela, aký program vymyslel pre nich Oskar, vedela, že to bude dačo de luxe, vlastne ako všetko s ním. Kráčali spolu zavesení do seba, občas zastali a bozkávali sa uprostred cesty. Veď boli v pešej zóne. Občas zastali v tieni pod bránou a tam bolo ich túlenie intenzívnejšie, omamnejšie. Šepkala mu do ucha: „Neblázni, lebo to nevydržím!“ Držal ju v tom opojnom napätí až kým prišli k jeho autu. Dovolila mu všetko. Dokonca mu prepáčila i náhlivosť a vysvetlila si ju po svojom.Aj tak jej tam začalo byť veľmi zima, keď bola len tak. Potom naštartoval napriek tomu, že pil. Veď ju predsa musí zaviezť niekam, kde budú môcť pokračovať v načatej zábave.

V byte na štvrtom poschodí ružinovského paneláka bol mejdan. Dosť ľudí na to, aby ju prešla nálada. Radšej by s ním bola sama niekde na prechádzke ako v tomto blázinci. Tí ľudia sa jej veľmi nevideli. Bolo jej nepríjemne. Ale bol tu Oskar a ten ju ťahal k baru...ehm, no ku stolu s kopou fliaš. Nalial do pohára, o ktorý už jeho majiteľ asi nestál. Víno vypil na ex. Potom nalial znova a dal jej ho k ústam. Trocha odpila, aby nepovedal. Od niekoho vypýtal jointa a potiahol si... aj jej priložil k ústam, potiahla trocha. Nič extra. Potiahli si ešte zo dva razy každý. Do ľavej ruky schytil fľašu a ťahal ju za sebou.

Izba bola tmavá, lampa nesvietila. Bolo len svetlo z ulice a hluk od vedľa. Sadol si na posteľ, víno položil na zem a pritiahol ju k sebe. Necítila už tú opojnú túžbu. Bozkával ju a hladkal a hnietol pod svetríkom a .... podal víno, aby si uhla z fľaše a vynukoval ju. „A ešte trocha, ešte trocha kvôli mne a ešte trocha kvôli tebe....“ Aj on si uhýnal. Potom sa na ňu zvalil, vyhrnul jej sukňu a krútil sa s ňou svet. Vnímala zvuky od vedľa, vŕzganie postele, „vrece zemiakov“ ktoré ju zavalilo a ako v bláznivom sne sa na nej rytmicky pohybovalo, dlávilo ju, chvíľami jej nedalo dýchať a s ochkaním a funením dorážalo a plieskalo o jej obnažené telo. Nevedela sa tomu vzoprieť, ako keby ju opustili sily. Ležala rezignovane ako mŕtvy chrobák. Mal by pochopiť. Nie, nepochopil. Hnal sa kamsi nevnímajúc nič iné. Fučiac ako parný stroj zrýchľoval a zrýchľoval , posteľ sa kymácala a vydávala boľavé drevené zvuky, až sa nakoniec v tej bláznivej pantomíme fučiace vrece prudko zvalilo do jej lona a pritlačilo i žalúdok. V tej chvíli ňou prebehla bolesť i vlna odporu či hnusu a v kŕči, v akomsi neudržateľnom kŕči z nej vytryskla spolu so zmiešaninou vína, piva i nápoja lásky.

Bolesť, hnus, ten kyslý smrad a všetko to mokré okolo nej o pod ňou ju prinútili pozviechať sa a ísť hľadať kúpelňu. Trocha sa umyla studenou vodou a zdrhla pomerne nepozorovane. Na ulici sa nahlas rozplakala. Obzerala sa, či náhodou Oskar nejde za ňou, či ju nehľadá. Len čím skôr sa dostať k električke alebo k autobusovej zastávke.
Kývala na taxík. Zastal a vodič si ju podozrievavo premeriaval. „Ukáž prachy!“ povedal dôrazne. Nasadla do taxíka a zahlásila adresu. Taxikár si ju poobzeral v spätnom zrkadle a dopredu jej povedal cenu jazdy: „S príplatkom za smrad to bude rovná tisícka. A to som ti ako kurve urobil dobrú cenu“

Napadlo mi v MHD

2006-11-13T05:35:00.000-06:00

V ten deň mi tuším všetko na chlp vychádzalo. Bus, ktorý som chcela, práve prišiel, odviezol ma na Šafko. Práve tam stála aj 95ka, do ktorej som mala nastúpiť. "Wow, pán gentleman mi dal pri nástupe prednosť" a tak sa mi ušlo aj miesto na sedenie - posledné voľné asi. To bola skvelá vec, pretože som mala pokazený zips na rifliach a v okamihu, keď som si sadala, sa mi rozopol na nich gombík. S plnými rukami som len ťažko mohla šibrinkovať okolo gombikovej dierky. Preto, keď nastúpila tá tlstá staršia teta, neponúkla som jej svoj flek.

Na nasledujúcej zastávke však vystúpil môj spolusediaci a teta sa hrabala na jeho zohriate mie-sto. Viete si predstaviť takého riadneho urasteného zubra, ktorý sa snaží prelisovať sa medzi vašimi kolenami a bezpečnostnými tyčami pri zadných dverách? Stála som s rozopnutými a padajúcimi nohavicami opretá o operadlo, kolenami som uhýbala ako sa len dalo, aby mohla prejsť. Tyč nepovolila, takže teta ponad ňu akosi pretiekla. Zťažka dopadla na sedadlo, fučiac ako jež, lapajúc po dychu ako bežec na dlhé trate. Sedela a usporiadavala si tašky na kolenách. Konečne som si mohla sadnúť i ja... ale veľa miesta pre mňa nezostávalo. Asi tak na pol zadku. Dačo divné som cítila. Bolo to fakt veľmi zvláštne, ako keby som si sadla a niekto ma prikryl prikrývkou, ktorá sa prispôsobila môjmu telu, obklopila ma. Kým som si pritiahla svoju batožinu, vnímala som tú hmotu. Zdalo sa mi, že tá teta je tekutá. Prosto ma obliala svojim tukom.Bolo to mäkké, poddajné, triaslo sa to ako huspenina v mise. Našťastie som nebola najedená, takže takže môj žalúdok mi nerobil troubles. V zákrutách ma to oblievalo ešte viac. Odstredivá sila prelievala tetuškin tuk z boka na bok. Raz som bola odkrytá, potom prišiel opäť príliv. Trocha ma to
šteklilo.

Začali mi chodiť po rozume divné otázky. Kto vie, ako to vyzerá, keď je v posteli so svojím starým? Každopádne ona navrchu byť iste nemôže, veď taký zaliaty by sa nevládal ani pohnúť, ba možno ani dýchať. Ak je on na nej, tak pri tekutosti dotyčnej hmoty musí podľa fyzikálnych zákonov klesnúť kamsi nadol. A kde v tej hmote nájde to, čo treba nájsť, aby bolo urobené zadosť manželským povinnostiam (alebo radovánkam? ) . Ani toto dáko ne-dávalo zmysel. Nevedela som si predstaviť vôbec žiadnu polohu, v ktorej by to mohlo fungovať. Len som si spomenula na prírodopisný film z africkej divočiny. Hrochy a hrošice sexujú vo vode, kde im pomáha k lepšiemu priebehu aktu vztlaková sila. No asi toto je riešenie! Kto vie, či teta ovláda Archimedov zákon? Kto vie, ako ju vníma jej starý? Možno sa mu páči ponáranie, alebo hľadanie stratených zákutí. Kto vie, ako sa s takýmto "obliatim" vysporiadavajú ostatní muži? Ale na koniec, veď tí sú častokrát nevyspytateľní - tak ako vraví jedna moja kamoška:j "Keď s ním idem po ulici, chce, aby som bola štíhla. Ale v posteli by ma chcel mať zase tučnú :( "
No a ako vieme, tak proti gustu žiadna dišputa! Že by dáka mužská schizofrénia?

Nuž, tete som sa nechcela vôbec vysmievať. Tieto otázky sú čisto akademické. Veď keď mám dakde v mozgovom závite uloženú info o sexovaní hrochov, iste nie je žiadnemu biológovi čudné, že kladiem aj takéto otázky. Keby nám v škole boli hovorili aj o týchto veciach, iste by sme v tých laviciach boli menej neposední, menej ukecaní, chápali by sme medzipredmetové vzťahy a v záujme udržania ľudského rodu inklinovali ku fyzkultúre i v staršom veku.

Nevera cez internet

2006-11-13T05:33:00.000-06:00

Moja kamoška vydatá na Orave dnes pricestovala do Bratislavy. Poslala mi SMS, že sa už nemôže dočkať, že prišla kvôli starým časom. Tak som ju bola vyzdvihnúť na stanici. Vrhla sa mi okolo krku a ja som zatiaľ hľadala pohľadom jej manžela. Pricestovala bez neho, vraj spomínať s ním na staré časy nemá zmysel.

V kaviarni sme si sadli ku oknu, s výhľadom na námestie. Hneď ako sme si objednali, zapálila si Marlborku a s pôžitkom si šľukla. Musela som sa ovládnuť, nechcela som si nabúrať niekoľkomesačnú nikotínovú abstitenciu.

„No tak spusti !“ nabádala som ju. “Musela som vypadnúť na chvíľu z toho zapadákova, lebo sa to už nedalo vydržať. Martinova mama odcestovala na liečenie a ja som zostala na všetko sama. ” .
”Na čo všetko? Veď deti ešte nemáte, tak čo myslíš?”
”No Bože, veď dom, nás, nákupy, celú domácnosť, ne? ” ”Hehe, veď keď ste doma len dvaja, tak snáď to nie je také hrozné...?” ”Ba práveže je. Martin chce stále niečo varené, a mňa len kritizuje, keď sa mi niečo nepodarí podľa jeho chute“ urobila grimasu, ktorou napodobnila Martina. „Stal sa z neho poriadny domased. Nechce sa mu zájsť ani do kina, ani na disku, ledvaže niekedy sa dá nahovoriť na návštevu niektorého svojho kolegu. Proste môj život je jedna hnusná veľká nuda. Ale to ty nemôžeš pochopiť, čo je to byť vydatá!“ „Ale chcela si to, veď si sa kvôli tomu vybodla na školu. A stále sa máte radi, nie?“ „ Čo mi ty dávaš za otázky? Ja ani neviem, asi ano, ale neviem. On sa zmenil. Hovorím, dojde domov a chce mať pokoj. Naje sa a číta, alebo si donesie robotu domov a zatvorí sa v svojej izbe. Ide mi to na nervy. Ja som doma celý deň sama alebo s jeho matkou a nudím sa, tak väčšinou sedím pri počítači.“ Zaškerila som sa „Hmm, predpokladám, že asi programuješ, čo? A na Pokeci, čo?“ „Jasne, čo iné? Ty to nepotrebuješ, ty žiješ tu, ja tam len vegetím.“ „
No dobre, ale veď na tom Pokeci sa ani kecať nedá, hemží sa to tam samými čudákmi a úchylákmi. Ako ťa to môže baviť?“ „Nedávno som sa tam zoznámila s fajn chalanom. Je veľmi pekný, má kopec záujmov, je sčítaný, strašne inteligentný a galantný a ..“ „Hm, hmm....“ robila som začudované grimasy. „Rozumieme si úplne vo všetkom, fakt, to by si neverila. O čomkoľvek sa môžeme rozprávať, máme rovnaký názor“ zablčal jej ohník v očiach, ako vždy, keď mi rozprávala o svojom najnovšom objave.
Skepticky som poznamenala:“Takže zanedlho sa už nebudete mať o čom rozprávať, nie? Keď už ste jeden ako druhý, tak budete pri PC len mlčať a to teda nie je kto vie čo.“ „Vieš čo, nechaj si tie svoje psychologické prognózy pre svojich skutočných klientov. Musím ti ešte povedať, že je zaručene fantastický v posteli. Písali sme si o takých veciach a on je fantasticky nežný, vzrušuje ma jak nikto. Teda také niečo som ešte nezažila. Keď o tom píšeme, som úplne, ale úplne mimo. Vie ma tak vyhecovať, že s ním by som sexovala celú noc.“ „Hm, no a Martin? S ním je to ako? Prepáč, že sa pýtam, to len, že si začala s tým kybersexom. Tak mi napadlo, či to funguje s Martinom?“ „Prosím ťa...som ti vravela, že dojde domov a nič sa mu nechce. Mamička ho obskakuje, s ňou trocha pokecá a venuje sa svojej práci. Som radšej, keď na to nemá náladu, lebo môžem chatovať. A keď som s ním v posteli, aj tak myslím na Oskara. Mám zavreté oči a myslím na to, čo mi písal, čo by on so mnou robil.“ „No tebúch“ vyvrátila som oči stĺpikom. „Martin ešte na nič neprišiel?“ „Jasne, že nie! Myslí si, že je v posteli superman, že je neprekonateľný. Ale keby nebolo Oskara, nebolo by to tak.“ zaškerila sa. „Aj tak to mám ale radšej s Oskarom na nete. On je neprekonateľný, má fantáziu ako nikto a dúfam, že to s ním zažijem aj naozaj“ zatvárila sa labužnícky. „A ty s kým teraz chodíš? Povedz o sebe.“ Ale súčasne hneď urobila gesto na čašníčku, takže som nepokladala za potrebné informovať ju o mojom aktuálnom vzťahu. Objednali sme si ďalšie pitie a ona ďalej ospevovala Oskara. „Počuj, ty si sa tuším buchla do internetovej podoby toho chlápka. Nezdáš sa mi celkom ok.“ zvedavo som si ju prezerala, ako zareaguje. Bola trocha v pomykove. „Hej, som do neho zamilovaná a páči sa mi to. Aj on je do mňa.“ „On je slobodný?“ „Áno, vraj ešte nenašiel tú pravú. Je lekár, stomatológ.“ „Hmm, myslíš, že zubár má toľko času, aby v práci s tebou mohol celé hodiny kvákať na Pokeci? Ty tomu veríš? Mne to je riadne podozrivé.“ „Ty si fakt hrozná! Nemala som ti nič hovoriť.“ Nadudrane si zapálila ďalšiu cigu. „Zmeňme tému. Pôjdeš sa ubytovať k vašim do Marianky, alebo pôjdeš k nám?“ „Myslela som, že pôjdem k tebe a že budem môcť zobrať aj Oskara....vieš, my sme sa dohodli, že sa spolu stretneme dnes v Blave. Domov ho zobrať nemôžem, tak som myslela, že nás prichýliš. Úplne diskrétne. Hmm?“ „No tak toto mi ešte chýbalo ku šťastiu“ – pomyslela som si. „Ak sa to prevalí a Martin sa dozvie, že som jeho žene pomáhala k nevere, zatlčie mi klinec do hlavy. Musím sa z toho dáko vykrútiť. Kurník, to je ale pitomá situation!“ „ Otec je na PéeNke, v noci takmer nespáva, asi by zistil, že ste tam. Šľak by ho trafil.“ „Hmm, to je horšie. Tak možno pôjdeme niekam do.... neviem ešte. Ale veci si nechám u teba zatiaľ.“ Trocha sme ešte potárali a pospomínali osudy niektorých jej i mojich frajerov a zdvihli sme kotvy.

Pred večerou odišla na stretko s Oskarom a zabudla si mobil. Martin volal, upokojila som ho, že je u mňa, že je v poriadku a že sa práve kúpe, že sa o ňu nemusí báť. „Áno, mohla ti nechať doma lístok, že išla do BA... vyhreším ju miesto teba. Maj sa!“ „Paráda, táto situation, do Alaha!“ Moje randenie bolo o ničom, celý večer som nebola vo svojej koži a adekvátne tomu som sa aj správala. Myslela som na Martina. „Veď ten mi aj tak zatlčie klinec do hlavy!“

Hrdinovia

2006-11-13T05:14:00.000-06:00

Neznášam opilcov, ožranov, opilstvo, ožranstvo a nadrbaných! Nie že by som mala niečo proti alkoholu v únosnej miere. Občas to je dokonca fajn. Neznášam tých, čo vrávoravo stoja s vami pri výťahu a ešte chcú byť moc múdri a davajú vám v tomto stave rady do života, ako jeden náš sused.

Z týpkov, ktorí svojim ranným dialógom obšťastňovali spolucestujúcich v rannom autobuse pri ceste do práce, sa mi zdvíhal žalúdok úplne. Podľa obsahu ich drístov som mohla každú chvíľu očakávať šabľu za krk. „Taký som bol najebaný, ty kokoz...!“ To bolo hneď prvé po nastúpení a vzájomnom pozdravení sa .Pritom bol usmiaty ako mesiačik na hnoji.Ten druhý samozrejme zvedavo povzbudzoval k pokračovaniu historky. Historka nebola.Bola len tá najebanosť zrejme. Porozprával, čo všetko slopal, koľko toho vyslopal... a bolo toho veru dosť aj na dromedára. „Ty kokoz, aj som zachrápal v taxíku a vyblval som sa pri chodníku, jak som z neho vypadol.“ Zabávali sa, rehot na celý autobus. Aj druhý parťák prihodil čosi málo o svojej opici spred troch dní. Tiež to bol hrdina najebaných!

„Ale ti vravím, dnes je strašná doba. Strašne to leze do peňázov, ist do společnosti a ked sa máš tak poradne scápat!" To bola jediná zrozumiteľná myšlienka, ktorú ďalej spolu rozoberali počas jazdy. Jediná zrozumiteľná a možno pre nich i jediná vážna téma. Od nej sa dostali k politike, resp. k politikom a to už by len psychiater mohol usledovať.