Tvrdou päsťou

Bol to večer ako každý iný. Ale nie pre ňu. Bol to deň ako každý iný pre normálnych ľudí. Ona však je iná. Cíti sa iná. Cíti sa bezvýznamná, menejcenná, ničotná. Bojuje s tým pocitom. Ten pocit nie je dobrý. Pomôcť si však nevie. Pocit nie je burina zasadená v zemi. Nedá sa len tak vytrhnúť a zahodiť, neprestane existovať.
Normálni ľudia sú teraz večer v kruhu svojej rodiny. Sú po večeri, pozerajú televíziu, rozprávajú sa, niektorí možno išli spať. No sú spolu. Držia spolu, majú sa radi.

Mama si išla ľahnúť, sťažovala sa na únavu z roboty. Robotu má ťažkú a ešte aj doma jej má dosť.
Dala mame bozk na dobrú noc a zauvažovala, kde asi tvrdne tato. Nebolo veľa možností, kde by mohol byť. Iste je v jednej z dvoch krčiem, ktoré sú dole v dome. No vlastne ani nie. Ten bufet, kde čapujú, ten býva otvorený iba do ôsmej. A už je desať.

Striaslo ju od hnusu, keď si predstavila, že zase príde ožratý. Sedela v kuchyni za stolom nad otvoreným zošitom a pokúšala sa učiť. Nešlo to veľmi. Zloženie bunky sa jej prepletalo s myšlienkami a strachom z otcovho príchodu. No súčasne si želala, aby bol doma. Mal byť doma a mal spať. Rovnako ako mama. Veď ráno musí ísť do roboty. A ona do školy. Musí sa však ešte učiť. Bude písomka z biológie.

Počula, ako otvoril dvere. Bola napätá a plná obáv, ale istým spôsobom sa jej uľavilo. Obzrela sa, keď otváral kuchynské dvere a vrávoravo v nich zastal. Okamžite si všimla ten fialový tón perí. Mával ho vždy, vždy keď si vyslopal, keď bol "natelený" ako vravieva mama. Bol odporný s tým svojím fialovým rámikom na perách. Stál tam a niečo bľabotal. Nerozumela mu. On si pravdaže myslel, že sa vyjadruje zrozumiteľne. Vždy ho poburovalo, keď mu nerozumeli, keď sa vždy znova pýtala "prosím"? Jazyk sa mu zauzľoval a rozčuľovalo ho to. Ani teraz mu nerozumela. Otočila sa k svojmu učeniu, ale nevnímala ho.

Mala zlý pocit, kopec obáv.
"Najlepšie, keby hneď zaľahol a zachrápal " myslela si.
Motal sa ešte niekde v chodbičke a potom vošiel do spálne. Počula zvuk spálňovej kľučky. Vyľakane čakala, či nezačne robiť krik s mamou. Načúvala. Chvíľu sa jej zdalo, že počuje nejaký hovor, potom zase nie. Priložila ucho na stenu. Predsa len zvuky, ale také čudné. Rozbehla sa k spálňovým dverám. Ozaj, zvuky boli odtiaľ. Osmelila sa a otvorila dvere.

Mama ležala, otec jednou rukou na ňu tlačil perinu, aby nemohla vstať a päsťou druhej ruky ju udieral do tváre. Perina tlmila jej stony. Ten hnusný kretén pokračoval v pästných dávkach i po zistení, že ho dcéra vidí. Tá sa však hneď rozbehla k nemu a s plačom ho odsotila.
"Prečo sa správaš ako sviniar?" vmietla mu otázku do opitého hnevom skriveného ksichtu.
Práve sa snažil získať stratenú rovnováhu a nedokázal súvisle prehovoriť.

Prehovorila mama s rozrazenou a napuchnutou perou.
"Chce kľúče od kurníka. Slopal v bufete, kým sa mu neminuli peniaze a potom mu tá suka nalievala, lebo jej sľúbil, že jej donesie kurence." hovorila s hnevom i plačom.
O kurence sa samozrejme starala mama, tato o ne ani nezavadil. Preto bola mama pobúrená a nechcela mu kľúče dať.

Medzitým sa už pozviechal a s hnevom v opitých očiach a zúrivou grimasou sa vrhol na dcéru, ktorej chcel vytmaviť neposlušnosť. Čo ho ona má čo sácať a kričať na neho? Chytil ju pod krk a začal škrtiť, pričom jej podrazil nohy. Lapala po dychu, snažila sa uvolniť jeho prsty, no nepomohlo. Mama sa spamätala a bezmyšlienkovite začala na neho útočiť zozadu. Vtedy povolil zovretie jej hrdla a narovnal sa. Opäť začal fakať mamu.
V dcére vzkypel hnev. Ani nevedela ako, rýchlo bola na nohách. Nerozmýšľala o riziku, musela konať okamžite. Vstúpila do nej akási zvláštna odvaha a sila. Odohralo sa to v okamihu.

Pristúpila k nemu a zdrapila ho za košeľu obidvomi rukami. Držiac ho za ten kus látky mávla s ním doľava, pustila ho a on letel izbou, kým nepristál tvárou na stene. Stena vedomá si svojej kvality statočne držala svoju pozíciu, nebola zvyknutá ustupovať len tak. Zostal na nej krvavý fľak, ktorý zbadala, keď sa otec od steny pomaly odliepal. Začal fňukať od bolesti alebo od otrasu? Keď zbadal svoju krv, rozľútostilo ho to a rozplakal sa.
"To je krásne! Dcéra bije svojich rodičov!" zaúpel od skrivodlivosti, ktorá sa mu stala a chvíľami poplakával ďalej. Ale alkoholická anestézia zrejme fungovala. Zvalil sa do postele v tých hnusných špinavých montérkach, v ktorých sedel v putike.

V ten večer si celou svojou mysľou uvedomila, aký chruňo je tento chlap, ktorého nazýva otcom. V podvedomí prechovávala k nemu rozporuplné city. Mala ho prirodzene rada ako dieťa rodiča. No čím bola staršia, tým viac nechutných zážitkov, čím bola rozhľadenejšia ako dospievala, tým viac vedela prehodnotiť jeho správanie a prekuknúť jeho podlé skutky. Rozum s citmi nekorešpondoval. City chceli, aby ho milovala, poslúchala, rozum jej vravel, že chrapúňa a sviňu nemôže mať rada, nebude počúvať jeho sprosté žvásty.
Hanbila sa za neho. Toľko trápnych situácií, do ktorých ju dostal, ktoré vyvolal, toľko hanby, ktorú zlízla od okolia, to sa nedalo len tak zabudnúť. Kopilo sa to na seba zo dňa na deň. Nenávidela ho. Ako je možné, že popri tej nenávisti bola v nej ešte aj láska? Nerozumela tomu. Občas premýšľala, či sa niekedy v budúcnosti aj u nej prejavia také hnusné vlastnosti, aké mal on, či niečo zlé podedila.

Nenávisť vyvolala nedávnu spomienku. Fuj, hnusná spomienka! Opäť raz ožratý ako doga sa zobudil zo svojho opileckého spánku a išiel na potrebu. Na záchod netrafil. Urobil to v chodbičke. Vyšťal sa na podlahu a vrátil sa do postele.
"Ale chvála Bohu, že šiel chrápať a nezačal robiť rutiku." pomyslela si, keď zaregistrovala, čo sa udialo. Zobrala kýbeľ, handru a s žalúdkom kdesi v hrdle odtránila jeho opitý moč a poumývala podlahu. Plakala pri tom. Zúrila, ale urobila to, chcela ušetriť mamu.

Hej, mama sa s ním chcela dávno rozviesť. Ale ona ju prosila, aby to nerobila. Vraj sa jej decká budú smiať, že nemá tata. Žili tak ďalej s alkoholikom. Keď mal triezve dni, dalo sa žiť. Keď mal dni v opojení, dalo sa existovať. Keď mal ožraté dni, muselo sa to nejako prežiť, vydržať. A potom zabudnúť, ak sa dalo.

Ach a tie drísty o úcte k rodičom. Vždy keď bol nadrátovaný, dožadoval sa jej.
"Decko si má vážiť rodiča! Rozumieš?"
" A to, že sa dobre učíš, to máš po mne! Za to mi máš byť vďačná!"
"Ja som vždy mal bunky na učenie, ale som nemal možnosti! Ty teraz máš. Tak budeš študovať, aj keby som si mal paprče po lakte zodrať!"

Vytvorila si taktiku. Taktika, ktorá ho mala odviesť od agresie voči mame. Bola to diskusia. Nie, skôr "diskusia". Diskutovala s ním, pýtala sa ho na názory, kým sa totálne neunavil a jeho opitú gebuľu neovládol spánok. Potom, keď stála nad ním, nad tým chrápajúcim telom rozvaleným na diváne v kuchyni, mala veľa, veľa krát chuť vybrať z kuchynského kredenca ten veľký nôž, ktorý používali pri zabíjačke. Predstavovala si, ako by ho bodla. Bodla by znova a potom ešte.

V svojich predstavách ho zabila mnoho krát. Bolo už konečne ticho, takže sa mohla pustiť do učenia. Bunka, základ života.
A ráno si bude musieť obliecť rolák, aby nebolo vidieť tie stopy od škrtenia.

"Povolanie"

Prišla o päť minút neskôr. Myslela som, že nepríde vôbec. Nahodená bola ako pravá dáma. Nemyslela som, že štetka sa dokáže upraviť elegantne. Nemyslím jej "ohoz", lebo veď keď má prachy, tak si môže dovoliť eleganciu. Len som sa akosi mylne domnievala, že štetka je štetkou od svojej podstaty, že ich výrazné mejkapy zodpovedajú ich nevkusu adekvátnemu ich remeslu. Asi som sprostá alebo som zaspala dobu.

Zrejme outfit štetky musí byť taký, aký je. Keby takto stála pri ceste, vodiči by si mysleli, že dotyčná tam čaká objednaný taxík alebo manžela, ktorý o chvíľu príde pre svoju polovičku. Štetka teda musí vyzerať na prvý pohľad štetkovsky, aby nedošlo k omylu.

Nuž ale, keď raz niekto vykonáva povolanie štetky, nech na mňa nehrá teraz dámu. Nie som padnutá na hlavu. A nech sa mi nesnaží tlačiť kaleráby do hlavy, že sa o deti stará ako najlepšie vie. Ak sa o to pokúsi, rovno jej poviem, že na jej kecy nenaletím. Nezdá sa ani, že by chodila kanálmi, aby nestretla živú dušu alebo známeho. Sebavedomá je dosť, zdá sa.

Dámu na mňa nehrala. Ani dámu, ani druhý extrém, ktorého som sa tiež trocha bála. Nevedela by som zvládnuť, keby používala slovník, ako to vidno u štetiek v detektívkach. Bola tak akurát.
Všetko som jej to uverila, aj keď sa mi potom za chrbtom možno i smiala, ako ma dostala a tešila sa, aká je báječná herečka.

Študovala na Pedagogickej fakulte. V druhom ročníku otehotnela. On bol ženatý, deti skoro už dospelé. Vzťah s ňou ukončil, nechcel si komplikovať život. Ona sa nemohla vrátiť k rodičom, otec by ju bol zabil pre tú hanbu, čo uvalila na rodinu. Nad interrupciou neuvažovala. Školu najprv prerušila, ale akosi už vopred vedela, že to je koniec jej štúdia. Zohnala si privát, nejaké peniaze dostala od svojho bývalého plodného ženatého frajera. Raz za čas za ňou prišiel a prieniesol darček, strávil s ňou noc a nechal jej prachy. Celkom ako štetke, ktorej platia za sex. Uvažovala, že by sa mala zamestnať, aby získala akýsi status a nezávislosť. Ale vzdelanie z gymnázia nestačí, aby urobila dieru do sveta, alebo si mohla zapýtať plat.

Videla som, že sa snaží vysvetliť mi, čo ju primälo k tomuto „povolaniu“. Nevedela som to v rýchlosti posúdiť, počúvala som, aby mi nič neušlo.

Po každej návšteve svojho „partnera“ si viac a viac pripadala ako sexuálna pracovníčka. Keďže zamestnanie schopné ju živiť nenašla a ani partner sa nemienil angažovať pmôcť v tom, dostala nápad, na ktorý síce hrdá nie je, ale nie je jediná, ktorá s tým začala. Číry alibizmus! Áno, priznala, je to alibizmus, ale nechc e o tom tak uvažovať. Jednoducho si povedala, že aj to je práca. Práca, ktorá ju živí a celkom dobre. Teraz si už môže dovoliť všeličo. Čo to bol za život, keď svojmu decku nemohla kúpiť pomaranče, hračky, zákusok v cukrárni? Keď jej šatník bol stále ten istý, keď miesto karé musela kúpiť slovenskú točenú, keď si nemohla dopriať žiadnu kultúru a ani dovolenku ? Najhoršie bolo na začiatku. Posmeľovala sa tým, že každý začiatok je ťažký. Ale nestihla o tom veľmi rozmýšľať.

Zastalo pri nej auto a vodič ju posadil k sebe. Páčilo sa mu, aká je ostýchavá. Podľa všetkého, na kupovanie sexu v tej lokalite bol zvyknutý. Zaviezol ju len kúsok za sídlisko na poľnú cestu. Mal so sebou uteráky, deku a rýchlo sa išlo na vec. Bála sa robiť drahoty, bála sa vôbec. Ani nevedela ako, bola celkom vyzlečená a len si želala, aby chlap nebol nejaký násilník.

Páčila sa mu a chodil si po ňu vždy, keď „slúžila“. Doma to tak volala. Na stráženie decka zaobstarala vysokoškoláčku a „slúžila“ obdeň. Počas jednej šichty „obslúžila“ viacero zákazníkov. Zatiaľ mala šťastie, neprihodilo sa nič zlé a zárobok je neskutočný. Musí myslieť na zadné kolieska. Keď bude syn väčší, možno s tým bude musieť prestať. Aby sa nedozvedel, aby nepochopil.

Po „službe“ mala vlastne dva dni pre svoje dieťa. Snažila sa prísť domov tak, aby si ešte dve hodiny mohla pospať. Potom sa venovala detským hrám, hoci bola unavená a občas pri hre zadriemala. Áno , stará sa. Deti sú tým najvzácnejším, čo máme. Aj keď sa občas sama pred sebou hanbí, že bola zúfalá a nešťastná, keď sa stala slobodnou matkou a nemohla sa rodičom ukázať na oči.

A strach? Áno, má strach, lebo starosta sa vyhráža, že urobia poriadky a na Panónskej budú časté policajné hliadky. Bude musieť "šľapať" cestu oveľa dalej, vo vyľudnenejšej lokalite. Hlupák, ako keby mu to nemohlo byť jedno. Zato Maďarské prostitútky sa môžu legálne zaregistrovať a získať živnosť. Štát si od toho sľubuje zvýšený príjem na daniach. Možno si prenajme byt niekde na inom sídlisku a "robiť" bude tam.

P.S. Keď tento prípad trocha strávim, možno o tom ešte niečo napíšem. Ale neviem, zatiaľ mám tráviace ťažkosti. Nina

Sestra

Rozmýšľali ste aj vy niekedy o tom, ako žena vstúpi do rádu? Lebo muža k tomu možno vedie niečo iné, muži rozmýšľajú trochu inak ako ženy.
Kedysi to asi ani nebolo ľahké, ba neviem, či to vôbec bolo možné pred 89-tym rokom.
Výšku skončila za totality a potom pracovala v nejakom podniku. Normálna baba, chodila na služobky, zúčastňovala sa firemných akcií. Ostávala slobodná, nevedno, či mala nejaký románik, vzťah, ale za čas vstúpila do rádu. Taká ambiciózna energická ženská? Dáva to zmysel?

Nie, pekná nie je. Aspoň nie v tom zmysle, ako to chápu chlapi. Ale je toľko žien, ktoré krásou vôbec nevynikajú, a pritom majú rodiny, manželov. Tá krása a vzťahy s mužmi, to býva zrejme väčšinou prvou možnou príčinou, prečo odišli také baby z normálneho sveta do toho dobrovoľne uzavretého. Naozaj si nemyslím, že jedinou možnosťou v živote ženy je uloviť si chlapa alebo ak nie, tak sa uchýliť do kláštora. Ale nie každá to asi berie takto.

Veľmi málo viem o rádoch a živote v nich. Len čo som počula alebo čítala. Inak dúfam, že je to už inak, ako za čias Diderottovej Mníšky. Iste majú mnoho modlenia, odriekavania a rozjímania? Ale deň má 24 hodín. Áno, niektoré aj pracujú, resp. sú zamestnané, aby do rádu išli aj nejaké peniaze na živobytie. Iné pracujú v kláštore, zrejme vykonávajú bežné domáce práce, sú prospešné pre všetky svoje sestry.

Neviem si predstaviť, ako sa do pasivity rádu môže uchýliť žena, ktorá bola zvyknutá vydávať pokyny, príkazy, šéfovala v zodpovednom povolaní. A čo v ráde? Tam je predsa úplne podriadená situácii a tamojšiemu režimu. Alebo ak dotyčná pred vstupom do rádu žila normálnym životom, ak aspoň občas randila alebo ak bola aspoň normálna, ako zrazu ovláda svoje túžby a pocity? Vari každé ráno či pred večierkou hlcú prášky, lieky proti pocitom? Umŕtvujú nejako svoje túžby? Ako? Určite musia mať na to nejaké finty. Len samotný pobyt v nemotívujúcom prostredí predsa nestačí.

Mám pocit, že dotyčná podniká svojské úlety zo svojej reality do snového sveta, do sveta filmov. Vlastne som o tom presvedčená. Nejde o filmy s náboženskou tématikou, nejde o nejaké staré filmy, jedná sa o relatívne nové , o filmy plné sexu alebo násilia.

Niekedy si myslím, že je celkom zrelá ako kandidátka na sedenie u nás. Predstavujem si ju sediacu v kresle so zatvorenými očami. U mňa samozrejme. Bolo by to neprofesionálne, ale aj ja som len človek. Mala by som pár otázok, ale viem, nikdy sa toho nedožijem. Je to silná osobnosť. Má výdrž a zrejme aj dosť tvrdú náturu. Taká by terapiu odmietla, alebo dokonca by nebola ochotná o nej vôbec uvažovať alebo hovoriť. Ona by ani oči nezatvorila. Kontroluje sa v každej chvíli svojho života. Dokedy to vydrží?

Keď strácame

Dnes bolo také celkom fajn počasie a cestou z práce ma napadlo, že som dávno nebola u tety a bolo by odo mňa pekné, keby som ju trochu vytiahla na vzduch. Moja cesta vedie okolo ich domu, tak som nezaváhala a hoci neplánovane a neohlásene, išla som na návštevu.

Sedela v obývačke a na stolíku mala rozložené oznamká. Už som také dosť dávno nevidela. Normálne pozdravy zo stužkovej. Len mi bolo čudné, že vyzerajú všetky rovnako. Pôvodne som si myslela, že spomína na niektorých svojich bývalých žiakov. Nie, fakt to bolo všetko z jednej triedy.
Tá trieda bude mať zajtra stužkovú. A oznamká? No jasne, iste ešte nejaké pribudnú v pondelok, keď to fakt bude pozdrav zo stužkovej.

-Áno, jasne, kofolu si dám, aj keksíky, kým sa vychystáš na prechádzku. -
A popri tom som si obzerala cudzie tváre dievčat a chalanov na fotkách, ktorí onedlho budú komusi dokazovať, že sú už dospelí, že dokážu vybŕdnuť zo šľamastiky vlastnými silami. Teraz sú tie mladé kočky ale aj chalani ešte veselí, pojašení, bezstarostní. Ešte je to pre nich ďaleko, nepredstaviteľne ďaleko na to, aby strúhali vážne tváre, aby sa zamýšľali nad vážnymi vecami, nad budúcnosťou, nad tým, čo im dala škola, nad tým, že by mali byť komusi vďační za to všetko...

Napriek tomu to tak nie je. Vidím to, keď čítam venovania na oznamkách. Ach, niektoré sú fakt úžasné, nečudujem sa tete, že bola nad nimi rozcitlivená, dojatá.
- Mojej najobľúbenejšej pani profesorke (kamarátke) venuje zo srdca Paťa -
- pani profesorke XXX, dúfam, že nezabudnete. Vaša Lucia. (Ja nezabudnem)-
- Najlepšej profesorke s láskou venuje Jana-
-pani profesorke XXX, s ktorou sme si užili tak veľa zábavy. Kaja-
-Ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili. Laco-
-Hodiny s Vami boli tie najlepšie v škole :) Lukáš-
.
.
-p.p. XXX, máme šťastie, že Vás máme :) Nesklamem (a nakreslené srdiečko) Mišo-
-na pamiatku mojej najmilšej p.p.XXX venuje Peťo-

Keď žiaci odchádzajú zo školy, keď si uvedomujú nevratnosť súčasného stavu, vtedy sa v nich čosi zmení. A zrazu zistia, že strácajú Niečo, Niekoho. A je tam aj ľútosť za starými časmi, ktoré sa nevrátia, ktoré prežili s niekym pri práci, povinnostiach, švande neuvažujúc o vzťahoch do hĺbky. Vždy, keď strácame, zisťujeme, čo sme naozaj mali. Ľudia sú už takí.

Strácajú aj učitelia, keď im odchádzajú milí žiaci? Tí, ktorých denodenne poučovali, radili im, karhali ich, hladkali a chválili, ktorých okresávali a "jedného dňa" vidia pred sebou svojich žiakov, o ktorých vedia, že z nich už teraz sú Ľudia a raz to budú schopní odborníci?

Citlivý pedagogický prístup

Vždy máva trocha trému, keď má vojsť do triedy po dlhšom čase, po návrate z PNky alebo po prázdninách. Po prázdninách je to úplne najhoršie. Dlhý čas bez školy a bez toho života tam ju vždy nejako zmení. Ako keby sa stala plachou, ako keby jej sebadôvery bolo akosi menej, ako keby zabudla komunikovať, ako keby zabudla myslieť. Vnútorná triaška a pocit neistoty ju sprevádza až po katedru. Nemá rada tie šacujúce zvedavé pohľady, hoci to pokladá za celkom normálne.

Tentokrát nemala trému. Nevedno prečo, ale nemala. Tešila sa na nich, špeciálne na týchto maturantov. Mala ich rada a cítila, že aj oni majú radi ju. Ten predchádzajúci rok to akosi zamiešal. Začala v ich triede učiť ďalší predmet a tam niekde sa to stalo. Snažila sa veľmi. Inak to ani nejde, keď vystriedate iného učiteľa. Musíte sa snažiť nahradiť ho rovnocenne, alebo ešte lepšie, nahradiť ho lepšie. Zo začiatku bola trocha nesvoja, či chápu, či na ňu nešomrú. Ale vkladala sa do učenia úplne. Zabúdala pritom na pocit neistoty, obavy z toho, ako ju berú, či si na ňu zvyknú aj v tomto predmete, keď už boli zvyknutí na kohosi iného. A decká v tomto veku sú maximalisti. Maximalisti v nárokoch na učiteľa, vlastne celkovo maximalisti v nárokoch na dospelých. Ale zadarilo sa jej. Po nie dlhom čase sa k nej dostali reči. To viete, decká si z triedy do triedy idú pokecať, poohovárať i povychvaľovať sa a občas si dokonca i zošity otvoria a porovnávajú, ako učivo vysvetlil ich profák a ako ten druhý v inej triede. A začínajú fungovať tamtamy. Vlastne sa to dozvedela aj od ich triednej. Spokojnosť bola na obidvoch stranách.

Spokojnosť? Zvláštne slovo, asi odvodené od slova pokoj. Ale ako vystihuje situáciu? Väčšina študentov si pokoj vysvetľuje doslovne. Neotravovať, nechať spať, nechať robiť čokoľvek... to je k spokonosti. Títo boli trocha iní. Učarovalo im jej nadšenie pri výklade. Vysvetlila vždy všetko, na čo sa opýtali, ba i viac, keď videla záujem. Páčilo sa im, že sa snaží, aby rozumeli, ale ešte viac oceňovali občasnú srandu na hodine. A ona ich mala stále radšej. A občas im odpustila písomku, občas zase skúšanie, občas posunula termín písomky na neskôr. Keď za ňou prišli aj mimo hodín, keď jej začali posielať reťazáky v mailoch, keď sa začali zdôverovať so svojimi plánmi, krivdami, uvedomila si, že ju fakt "berú". No kto by nebol rád? Navyše, keď sa jej dostalo ešte aj priameho ocenenia od ich triednej.

Sas raz napisala, že za všetko môže Murphy. Asi s ňou nemôžem teraz súhlasiť. V tomto prípade je Murphy nevinný ako ľalia. Môže za to .... Hm, hmm...menovite to povedať nemôžem. Tak poviem len to, že za to môže ľudská blbosť. Ľudská blbosť dokáže byť niekedy nekonečná. A hoci sa hovorí, že na všetkom zlom je aspoň trocha dobrého, v prípade ľudskej blbosti tiež súhlasiť nemôžem.

Ľudská blbosť je rodu ženského, ovca tiež a aj keď sa mi to vôbec nepáči, teraz to pasuje k tej riaditeľskej ženštine, ktorá na istom gymnáziu zmenila štvrtej A vyučujúcu v maturitnom ročníku týždeň po začiatku školského roka. Dôvody? Hahaha... Hovorí vám niečo úslovie "Rozdeľ a panuj!" ? Hm, v tomto prípade teda ruším tú ovcu, keďže pani riaditeľka je citlivá a nevinná asi ako Dr. Mengele!

Mám otázku alebo aj dve

1) Čo urobí chlap, keď si kúpi auto?
2) čo urobí, keď sa mu narodí dieťa?

Keďže nepočujem vaše myšlienky, tak tuto, aha. Resumé

1) Keď si chlap kúpi auto, kúpi si aj knihu (kurz), aby sa naučil rozumieť mu.
2) Keď sa mu narodí dieťa, kúpi si fľašu vína (alebo viac fliaš) a ožerie sa do nemoty (pripadne i
s kamošmi)

Teraz už len tak voľne...

Keď už teda má auto doma, všetko má naštudované, pripravený fakt že super. Sadne doň, naštartuje ho, ide s ním, počúva s pýchou, ako motor zareve a ďalej s úľubou počúva, ako pradie. Dôjde domov celý zasnívaný a pochvaľuje aj rev aj pradenie. Krásne!

Keď už je bábo doma, nemá nič naštudované, hľadí na toho malého tvora ako na Marťana a nerozumie ani zbla. Manželka mu ho pripraví do kočíka, on teda vyštartuje a keď bábo začne revať, najradšej by si do uší strčil štuple a hanbí sa pred ostatnými, že má v kočíku krikľúňa. Doletí domov späť celý nasr...., že decko reve, už ho nebude kočíkovať.

Tátošíka ide vypulírovať okamžite, ako dôjde na parkovisko, lebo kapotu má zasr..ú od kdejakej hávede, ktorú cestou stretli. Na výsosť spokojný s celým výberom kvalitnej autokozmetiky - radšej viac ako menej, aby bolo k dispozícii. Čo by neurobil pre svojho miláčika?

Keď má prebaliť bábo, zdvíha sa mu žalúdok z toho, čo vidí v pamperskách. Horko ťažko ho umyje a dúfa, že sa nepototo ďalších 24 hodín. Na detskú kozmetiku pozerá ako vyoraná myš, načo je to všetko?

Bola som navštíviť kamarátku, ktorej sa narodilo dieťatko. Niektoré skutočnosti som si všimla sama (tie tu nespomínam) a niektoré som si vypočula.

Koniec sveta?

Piatok poobede, trištvrte na päť, teplomer na balkóne ukazuje 48° pri zatiahnutých roletách. Môžme sa pripojiť k saharským štátom. Veď aj ekonomiku máme podobne trafenú.

Bolí ma hlava. Už tretí deň. Od včera mám zapálené oko. Zrejme od ventilátora. Nechávala som sa ním osviežovať pri práci celý deň. Viem, nie je to správne, ale tieto horúčavy tiež správne nie sú a ničia ma.

Vážne začnem rozmýšľať, že sa zdekujem do niektorého severského štátu. Aspoň základy švédštiny alebo.. nie, fínčina je asi ako maďarčina, to by som sa v živote nenaučila. Ale zase Fíni majú peknú hudbu. Nevadí, hudba sa dá počúvať všade. Začnem s výčbou švédštiny. Neviete o nejakom kurze?

Idem pozatvárať všetky okná, stiahnuť žalúzie a idem si ľahnúť. Ak je toto koniec sveta, tak nech zomriem v posteli.