
Normálni ľudia sú teraz večer v kruhu svojej rodiny. Sú po večeri, pozerajú televíziu, rozprávajú sa, niektorí možno išli spať. No sú spolu. Držia spolu, majú sa radi.
Mama si išla ľahnúť, sťažovala sa na únavu z roboty. Robotu má ťažkú a ešte aj doma jej má dosť.
Dala mame bozk na dobrú noc a zauvažovala, kde asi tvrdne tato. Nebolo veľa možností, kde by mohol byť. Iste je v jednej z dvoch krčiem, ktoré sú dole v dome. No vlastne ani nie. Ten bufet, kde čapujú, ten býva otvorený iba do ôsmej. A už je desať.
Striaslo ju od hnusu, keď si predstavila, že zase príde ožratý. Sedela v kuchyni za stolom nad otvoreným zošitom a pokúšala sa učiť. Nešlo to veľmi. Zloženie bunky sa jej prepletalo s myšlienkami a strachom z otcovho príchodu. No súčasne si želala, aby bol doma. Mal byť doma a mal spať. Rovnako ako mama. Veď ráno musí ísť do roboty. A ona do školy. Musí sa však ešte učiť. Bude písomka z biológie.
Počula, ako otvoril dvere. Bola napätá a plná obáv, ale istým spôsobom sa jej uľavilo. Obzrela sa, keď otváral kuchynské dvere a vrávoravo v nich zastal. Okamžite si všimla ten fialový tón perí. Mával ho vždy, vždy keď si vyslopal, keď bol "natelený" ako vravieva mama. Bol odporný s tým svojím fialovým rámikom na perách. Stál tam a niečo bľabotal. Nerozumela mu. On si pravdaže myslel, že sa vyjadruje zrozumiteľne. Vždy ho poburovalo, keď mu nerozumeli, keď sa vždy znova pýtala "prosím"? Jazyk sa mu zauzľoval a rozčuľovalo ho to. Ani teraz mu nerozumela. Otočila sa k svojmu učeniu, ale nevnímala ho.
Mala zlý pocit, kopec obáv.
"Najlepšie, keby hneď zaľahol a zachrápal " myslela si.
Motal sa ešte niekde v chodbičke a potom vošiel do spálne. Počula zvuk spálňovej kľučky. Vyľakane čakala, či nezačne robiť krik s mamou. Načúvala. Chvíľu sa jej zdalo, že počuje nejaký hovor, potom zase nie. Priložila ucho na stenu. Predsa len zvuky, ale také čudné. Rozbehla sa k spálňovým dverám. Ozaj, zvuky boli odtiaľ. Osmelila sa a otvorila dvere.
Mama ležala, otec jednou rukou na ňu tlačil perinu, aby nemohla vstať a päsťou druhej ruky ju udieral do tváre. Perina tlmila jej stony. Ten hnusný kretén pokračoval v pästných dávkach i po zistení, že ho dcéra vidí. Tá sa však hneď rozbehla k nemu a s plačom ho odsotila.
"Prečo sa správaš ako sviniar?" vmietla mu otázku do opitého hnevom skriveného ksichtu.
Práve sa snažil získať stratenú rovnováhu a nedokázal súvisle prehovoriť.
Prehovorila mama s rozrazenou a napuchnutou perou.
"Chce kľúče od kurníka. Slopal v bufete, kým sa mu neminuli peniaze a potom mu tá suka nalievala, lebo jej sľúbil, že jej donesie kurence." hovorila s hnevom i plačom.
O kurence sa samozrejme starala mama, tato o ne ani nezavadil. Preto bola mama pobúrená a nechcela mu kľúče dať.
Medzitým sa už pozviechal a s hnevom v opitých očiach a zúrivou grimasou sa vrhol na dcéru, ktorej chcel vytmaviť neposlušnosť. Čo ho ona má čo sácať a kričať na neho? Chytil ju pod krk a začal škrtiť, pričom jej podrazil nohy. Lapala po dychu, snažila sa uvolniť jeho prsty, no nepomohlo. Mama sa spamätala a bezmyšlienkovite začala na neho útočiť zozadu. Vtedy povolil zovretie jej hrdla a narovnal sa. Opäť začal fakať mamu.
V dcére vzkypel hnev. Ani nevedela ako, rýchlo bola na nohách. Nerozmýšľala o riziku, musela konať okamžite. Vstúpila do nej akási zvláštna odvaha a sila. Odohralo sa to v okamihu.
Pristúpila k nemu a zdrapila ho za košeľu obidvomi rukami. Držiac ho za ten kus látky mávla s ním doľava, pustila ho a on letel izbou, kým nepristál tvárou na stene. Stena vedomá si svojej kvality statočne držala svoju pozíciu, nebola zvyknutá ustupovať len tak. Zostal na nej krvavý fľak, ktorý zbadala, keď sa otec od steny pomaly odliepal. Začal fňukať od bolesti alebo od otrasu? Keď zbadal svoju krv, rozľútostilo ho to a rozplakal sa.
"To je krásne! Dcéra bije svojich rodičov!" zaúpel od skrivodlivosti, ktorá sa mu stala a chvíľami poplakával ďalej. Ale alkoholická anestézia zrejme fungovala. Zvalil sa do postele v tých hnusných špinavých montérkach, v ktorých sedel v putike.
V ten večer si celou svojou mysľou uvedomila, aký chruňo je tento chlap, ktorého nazýva otcom. V podvedomí prechovávala k nemu rozporuplné city. Mala ho prirodzene rada ako dieťa rodiča. No čím bola staršia, tým viac nechutných zážitkov, čím bola rozhľadenejšia ako dospievala, tým viac vedela prehodnotiť jeho správanie a prekuknúť jeho podlé skutky. Rozum s citmi nekorešpondoval. City chceli, aby ho milovala, poslúchala, rozum jej vravel, že chrapúňa a sviňu nemôže mať rada, nebude počúvať jeho sprosté žvásty.
Hanbila sa za neho. Toľko trápnych situácií, do ktorých ju dostal, ktoré vyvolal, toľko hanby, ktorú zlízla od okolia, to sa nedalo len tak zabudnúť. Kopilo sa to na seba zo dňa na deň. Nenávidela ho. Ako je možné, že popri tej nenávisti bola v nej ešte aj láska? Nerozumela tomu. Občas premýšľala, či sa niekedy v budúcnosti aj u nej prejavia také hnusné vlastnosti, aké mal on, či niečo zlé podedila.
Nenávisť vyvolala nedávnu spomienku. Fuj, hnusná spomienka! Opäť raz ožratý ako doga sa zobudil zo svojho opileckého spánku a išiel na potrebu. Na záchod netrafil. Urobil to v chodbičke. Vyšťal sa na podlahu a vrátil sa do postele.
"Ale chvála Bohu, že šiel chrápať a nezačal robiť rutiku." pomyslela si, keď zaregistrovala, čo sa udialo. Zobrala kýbeľ, handru a s žalúdkom kdesi v hrdle odtránila jeho opitý moč a poumývala podlahu. Plakala pri tom. Zúrila, ale urobila to, chcela ušetriť mamu.
Hej, mama sa s ním chcela dávno rozviesť. Ale ona ju prosila, aby to nerobila. Vraj sa jej decká budú smiať, že nemá tata. Žili tak ďalej s alkoholikom. Keď mal triezve dni, dalo sa žiť. Keď mal dni v opojení, dalo sa existovať. Keď mal ožraté dni, muselo sa to nejako prežiť, vydržať. A potom zabudnúť, ak sa dalo.
Ach a tie drísty o úcte k rodičom. Vždy keď bol nadrátovaný, dožadoval sa jej.
"Decko si má vážiť rodiča! Rozumieš?"
" A to, že sa dobre učíš, to máš po mne! Za to mi máš byť vďačná!"
"Ja som vždy mal bunky na učenie, ale som nemal možnosti! Ty teraz máš. Tak budeš študovať, aj keby som si mal paprče po lakte zodrať!"
Vytvorila si taktiku. Taktika, ktorá ho mala odviesť od agresie voči mame. Bola to diskusia. Nie, skôr "diskusia". Diskutovala s ním, pýtala sa ho na názory, kým sa totálne neunavil a jeho opitú gebuľu neovládol spánok. Potom, keď stála nad ním, nad tým chrápajúcim telom rozvaleným na diváne v kuchyni, mala veľa, veľa krát chuť vybrať z kuchynského kredenca ten veľký nôž, ktorý používali pri zabíjačke. Predstavovala si, ako by ho bodla. Bodla by znova a potom ešte.
V svojich predstavách ho zabila mnoho krát. Bolo už konečne ticho, takže sa mohla pustiť do učenia. Bunka, základ života.
A ráno si bude musieť obliecť rolák, aby nebolo vidieť tie stopy od škrtenia.


